Hydrostav zlikvidovala neschopnosť !!!
Ivan Čarnogurský, prezident Zväzu priemyselných podnikateľov Slovenska, generálny riaditeľ IPEC-projektu, ktorý sa zaoberá budovaním závodov pre zahraničný kapitál vstupujúci na Slovensko (vyše 1 mld. Sk ročne), účastník HNClubu - Klubu Hospodárskych novín, prejavil záujem vyjadriť sa k súčasnej problematike spoločnosti Hydrostav, a. s., Bratislava v konkurze, kde bol od roku 1990 do júna 1995 generálnym riaditeľom.
Čo vás ešte viaže k Hydrostavu?
- V roku 1990 vtedajší národohospodári stavebníctvo porozdeľovali na závody a kupónovou privatizáciou takmer zlikvidovali. Ukázalo sa, že narušenie podnikovej štruktúry, ktorá vzájomne súvisela, nemohlo byť trvalým riešením. Po rozbití 80 % podnikov do dvoch-troch rokov zaniklo. Takúto deštrukciu sa snažili vykonať aj v inžinierskom stavebníctve. Keďže som celý svoj profesionálny život od roku 1958 strávil v podnikoch inžinierskeho stavebníctva, v Doprastave a Hydrostave, bolo mi jasné, že po zatomizovaní by sa nemohli udržať. Vtedy som ako prvý podpredseda Slovenskej národnej rady kategoricky - možno aj nie celkom demokraticky - zakázal ministrom uvažovať týmto smerom. Keďže o ich osude vtedy rozhodovalo Predsedníctvo SNR, museli ma rešpektovať. Takto som zachránil aj Doprastav, Váhostav aj Hydrostav, aj Inžinierske stavby Košice. Na priemyselné stavebníctvo - Stavoindustriu, Priemstav - som nemal dosah. Postihol ho podobný deštrukčný osud ako pozemné stavby. Preto mi teraz záleží na zachovaní Hydrostavu.
Nerozbitý Hydrostav, ktorý nebol v štátnom, ale súkromnom vlastníctve, a teda vlastníkom by malo na jeho osude záležať viac ako keď ste riaditeľovali štátnemu podniku a navyše mal dostatok štátnych objednávok, nakoniec neslávne končí v konkurze. Prečo?
- Na otázku, či to spôsobilo rozkrádanie alebo neschopnosť manažmentu, odpovedám, že obidvoje. Neschopnosť manažmentu a rozkrádanie vo veľkých rozmeroch. V minulosti napríklad Duslo Šaľa, podnik, ktorý tiež nemal ako skrachovať, sa po privatizácii cez rôzne živly dostal na pokraj krachu. Včas sa spamätali, naspäť povolali profesionálne vedenie na čele s Jozefom Kollárom a dnes je Duslo stabilný podnik a drží odvetvie agrochémie. Vo VSŽ tiež dokázal "kindermanažment" doviesť na pokraj krachu neotrasiteľný podnik.
Sú to však príklady, že ani súkromný podnik nemusí byť efektívnejší ako štátny.
- Súkromný podnik a zlodejstvo sú dve veci. Kradnúť sa môže aj v štátnom podniku, aj v súkromnom, hoci v súkromnom by malo vlastníkovi na podniku záležať. Vlastníci Hydrostavu získali podnik za neuveriteľne výhodných podmienok. Za môjho riaditeľovania sme pre transformáciu na akciovú spoločnosť zbilancovali základné imanie Hydrostavu na 982 mil. Sk, no skutočná trhová hodnota bola takmer dvojnásobná, pretože budovy sa oceňovali v zostatkovej hodnote (napríklad sídlo v Hydrostavu v budove na Námestí SNP ju malo 14 mil. Sk, hoci trhová bola do 200 mil. Sk).
Vedenie Hydrostavu, ktoré vás v roku 1995 vymenilo, si založilo manažérsko-zamestnaneckú akciovú spoločnosť, ktorá získala roku 1996 najskôr 67 % akcií v nominálnej hodnote 657,8 mil. Sk za 110 mil. Sk. Neskôr ešte výhodnejšie cez dlhopisy FNM ďalších 30 %. No prijali aj záväzok, že budú investovať 520 mil. Sk.
- Ale to sú už investície v rámci ich podniku, ktorý dosahoval ročný zisk 120 - 150 mil. Sk. Pritom peniaze na splátky si požičali a bez vlastnej koruny sa stali vlastníkmi, ktorí už iba točili veľké peniaze.
Ak mal však takýto podnik podľa vás trhovú hodnotu takmer 2 mld. Sk, isto by ho boli noví vlastníci neskôr radi niekomu za takúto sumu predali. No nikto taký sa nenašiel. Nakoniec akcie, za ktoré - bez investícií - zaplatili po 167 Sk, predávali tohto roku v máji po 19 Sk, od čoho nakoniec Istrokapitál ako kupec odskočil a kúpil si údajne len majetok odštepných stavebných závodov.
- Na jar v roku 1995 sme spolu s nemeckým partnerom ponúkali za Hydrostav 430 miliónov, no FNM pod vedením Štefana Gavorníka zo ZRS verejnú súťaž potichu zrušil. A prečo to noví vlastníci drahšie nepredali? Po prvé, v zmluve mali obmedzenie, že Hydrostav hneď nemôžu predať a po druhé, majetok získali ľudia s malým technickým a ekonomickým obzorom, ktorí si povedali, že je jednoduchšie si rozoberať podnik postupne pre seba. Nemali záujem, aby podnik fungoval. Postupne si rozpredávali zariadenia, ktoré nesúviseli so stavebnou výrobou a neboli potrebné. Netvrdím, že všetko bolo nečestné, bol tu aj majetok, ktorý "produkoval" vysokú spotrebu a neprinášal úžitok a bolo ho treba predať.
Pri vašom odvolávaní v roku 1995 práve vám vyčítali, že musia zastaviť zmenu stavbárskej orientácie najväčšieho stavebného podniku v SR na vytváranie dcérskych spoločností mimo stavebnej výroby, lebo nie sú prínosom pre Hydrostav. Spomínalo sa ich 20. Hydrostavu vtedy dlhovali iné organizácie takmer miliardy korún, vyše polovice Vodohospodárska výstavba Slovenska.
- Práve to bolo diletantstvo tohto vedenia. Hydrostav bola najväčšia reštaurácia, najväčší hotelier na Slovensku, mal obrovské dielne. Kým sa hospodárilo dohromady v jednom vreci, nikdy sa nezistilo, čo má akú rentabilitu, čo treba posilniť, čo zrušiť. Preto som ako prvé, keď som v roku 1990 vstúpil do Hydrostavu, vylúčil veci, ktoré s hlavnou stavebnou činnosťou nesúviseli. Urobili sme z nich samostatné prevádzky, alebo spoločné podniky so zahraničnými partnermi, ktoré dodnes fungujú. Vznikol tak aj náš IPEC a nakoniec dnes už samostatný a rozvíjajúci sa Hydrotour, jeden z najznámejších podnikov cestovného ruchu. Chybou vedenia Hydrostavu bolo, že neoddelilo nevýrobné a vedľajšie činnosti - aké svetové firmy nemajú, ale si ich objednávajú - do podnikov so samostatným hospodárením.
Kde je ten majetok, ak reálna hodnota majetku Hydrostavu, ktorý je od 30. júla v konkurze, sa pohybuje medzi 500 až 800 mil. Sk, záväzky Hydrostavu presiahli 1,7 mld. Sk, spoločnosť je v predlžení a vykázala záporné základné imanie 46 mil. Sk?
- Zlikvidovali a znehodnotili ho kombináciou neschopnosti a rozkradnutia. Samozrejme, že podnik si vyžadoval reorganizáciu a reštrukturalizáciu, lebo v starej organizačnej štruktúre nebol konkurencieschopný. Mali na to vyše päť rokov. Ťažko určiť hranicu, koľko sa znehodnotilo stratovým manažovaním podniku a koľko krádežou. Napokon, keď si už sami odvolávali neschopného riaditeľa Stanislava Klikáča, koloval údajne po Hydrostave dokument s výpisom z jeho bankového účtu so sumou 150 mil. Sk.
Toho Klikáča, ktorý po svojom nástupe vyhlásil, že chce pracovať aj s celým Hydrostavom "predovšetkým pre Slovensko, pre radosť národa a ľudu, ktorý v histórii veľa pretrpel"?
- Áno a ktorý sa oháňal privatizáciou v prospech zamestnancov. Ako skončili? Na ulici s jednou bezcennou akciou.
Vrcholný manažment (16 ľudí) si upísal 34-percentný podiel...
- A títo súdruhovia mali plnú hubu zamestnancov.
Hydrostav po vašom odchode počet pracovníkov zvýšil na 6 500, v októbri roku 1997 ich zamestnával 7 500. S Dzurindovou vládou však prišiel útlm stavebníctva, reštrikcia výstavby diaľnic a iných veľkých stavieb, v prípade Hydrostavu medziročne klesli vládne objednávky na 50 % objemu predchádzajúceho roka a do marca 1999 klesol počet zamestnancov na 5 739. V roku 2000 kvôli recesii v stavebníctve už zamestnával len 4 500 pracovníkov, pričom skončil so stratou 84 mil. Sk (vlani už 695 mil. Sk). Tohto roku zamestnáva iba 1 300 pracovníkov, z ktorých väčšina v priebehu troch až štyroch mesiacov buď nedostala žiadnu mzdu, alebo len čiastočnú.
- Na príčine pádu Hydrostavu nie je útlm stavebníctva.
Prepúšťaním sa však borí väčšina veľkých slovenských stavebných firiem, aj Priemstav, Váhostav, aj Inžinierske stavby Košice. Pred 10 rokmi stavebné giganty v inžinierskom staviteľstve zamestnávali vyše 42 000 ľudí. Dnes to nie je ani 10 000. Hydrostav v čase najväčšej slávy zamestnával vyše 12-tisíc ľudí. Nijakú vinu za ich bankroty nenesie útlm stavebnej produkcie?
- To je hlúposť. Ako to, že ZIPP, ktorý bol takisto sprivatizovaný za rovnako výhodných podmienok ako Hydrostav, úspešne napreduje? Vzťahy na vládne miesta sa ukázali ako nepodstatné, pretože akcionári ZIPP zgrupovali manažment a pochopili, že musia priniesť moderné technológie a podnik musia zreorganizovať a prejsť na nové formy riadenia. Dnes rastie a je z neho medzinárodný podnik. Aj náš IPEC začínal v roku 1995 iba ako projektová kancelária a rozrástol sa na podnik, ktorý komplexne pokrýva investičný proces. Ale Hydrostav išiel dolu vodou.
Napriek tomu ešte roku 2000 patril na čelo prvej päťky slovenských stavebných podnikov, aj keď hodnota jeho výkonov nerástla tak rýchlo ako v Doprastave, predstavovala ešte 6,5 mld. Sk, kým Doprastav vtedy vykázal 5,1 mld. Sk a ZIPP, s. r. o., Bratislava 4,2 mld. Sk. Ako teraz ďalej? Keď sa majetok v konkurze predá, veriteľov tým uspokojí možno spolovice...
- Obávam sa, že ani to nie. Veľké inžinierske technológie nie sú iba otázkou podniku, ale celého národného hospodárstva. Preto je mimoriadne dôležité, čo sa s Hydrostavom stane. Je jedno, či budeme napríklad rozvíjať tranzitný plynovod my alebo konzorcium, ktoré ho kúpilo, no ide cez SR. Len pravidelná údržba znamená 1,5 mld., čo nedokáže nikto iný urobiť ako Hydrostav. Alebo to postupne môže skúpiť zahraničná spoločnosť. No je rozdiel vstup zahraničných kolosov do strojárstva, kde je na udržanie konkurencieschopnosti nevyhnutný a do stavebníctva, najmä inžinierskeho, ktoré má doma rozvinuté technológie svetových špičkových parametrov. Slovenské inžinierske stavebníctvo vďaka zázemiu, pracovnej sile, technológiám má šancu byť na európskej úrovni.
Prečo sa to teda nedarí?
- Lebo to riadia diletanti.
Prečo teda pri útlme investičných aktivít v SR tieto veľké podniky, aspoň niektoré, neexpandujú na zahraničné trhy?
- To nie je také jednoduché, lebo sú podkapitalizované aj v domácich pomeroch. Na zahraničnom trhu treba poskytovať finančné garancie, ktoré bez ujmy na vlastné financovanie môže poskytnúť iba firma s dostatočne veľkým základným majetkom, aký žiadna firma - s výnimkou ZIPP - nemá. ZIPP je úspešný v ČR i Nemecku. Využíva efekt z toho, že má slovenských projektantov, konštruktérov, technikov a montérov i stavbárov, ktorí sú ešte stále lacnejší a môže konkurovať. Ale ak podniky ako Váhostav a Hydrostav sa vygumujú nielen zo slovenského, ale aj z európskeho stavebného trhu, môže sa podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš sám seba pýtať, čo urobil pre to, aby sa to nestalo.
Čo urobil?
- Nič! Tak ako neurobil nič ani pre rozvoj strojárstva, chémie či ktoréhokoľvek iného odvetvia. On sa o rozvoj priemyslu vôbec nestará, nepovažuje to za svoju oblasť. Nehovorím, že netreba riešiť aj problémy makroekonomiky, v tom k jeho pôsobeniu výhrady nemám, no nechal celú priemyselnú a stavebnú výrobu bezprizornú, bez vytvárania výhodných podmienok.
Správca konkurznej podstaty nepredpokladá, že odpredá Hydrostav vcelku, ale po častiach z jednotlivých závodov. Nepoškodí ho zatomizovaním, ku ktorému ste mali kedysi výhrady?
- Keby ho rozpredal po častiach, asi by mu nepomohol. Práve za mojej účasti vo funkcii prezidenta ZPPS sme vlani analyzovali neúspech vymožiteľnosti práva v konkurzných konaniach, kde sa podniky vždy dostávali do likvidácie, namiesto toho, aby sa oživili, ako sa to robí v európskych krajinách. V Rakúsku bolo možné kúpiť po konkurze podnik aj za symbolický šiling a preorganizovaním, vložením kapitálu oživiť.
Takže považujete za najlepšie predať Hydrostav vcelku?
- V podstate vcelku, ako funkčný podnik. No buďme objektívni. Aj Hydrostav preto skrachoval, že jeho páni mali veľké oči a držali si všetko: rekreačné strediská i ubytovacie zariadenia. To nesie so sebou náklady a ak sa rentabilne nevyužívajú, prinášajú stratu. Podľa môjho názoru by mal správca konkurznej podstaty popredať všetko, čo nesúvisí s hlavnou výrobnou činnosťou, z čoho môže do určitej miery uspokojiť veriteľov. Hydrostav vlastní napríklad ubytovne, z akej dokázal Vladimír Lexa urobiť nádherný superhotel Barónka v Rači.
Na koľko odhadujete možnosť uspokojiť veriteľov?
- Bude dobre, ak z 1,7 mld. dostanú aspoň 700 mil. Sk, zo všetkého vrátane výrobnej základne. Lebo podnik sa bez ďalších investícií nedá prevádzkovať.
Okrem emociálneho, ešte aký máte záujem o Hydrostav? Zúčastníte sa na jeho kúpe v konkurze?
- Áno, mienime sa - nie ja sám - o Hydrostav uchádzať.
Záujem o Hydrostav prejavila aj skupina Istrokapitál, údajne už kúpila majetok jeho odštepných stavebných závodov premenených na akciové spoločnosti.
- Na Slovensku sa narodila ekonomická kategória, akú sme nikdy nepoznali. Tridsiatnici mimoriadne schopní vo finančných transakciách. Sami sebe vystavia obligáciu na 1 mld., zaregistrujú sa na burze cenných papierov, tam sami sebe túto miliardovú obligáciu odpredajú, zahrnú do základného imania svojej spoločnosti, nadhodnotia ho na 1,5 mld... Pripomína mi to film ešte z NDR Ivetine milióny, v ktorom si uložili podnikavci štyri balíky čistého kancelárskeho papiera v bankovom trezore s potvrdením, že nominálna hodnota týchto papierov je milión mariek a na základe toho brali úvery a rozvíjali obchody. No keďže to bola veselohra, nakoniec to prasklo a bolo z toho fiasko. U nás to funguje. Nezdá sa mi to ani ekonomicky, ani právne čisté. A tieto tendencie sa budú voči stavebníctvu stále zosilňovať, lebo stavebníctvo je jedno z odvetví, ktoré v najväčšej miere využíva a čerpá verejné prostriedky vo verejných zákazkách. Aféry tohto druhu sa v Taliansku, Nemecku či Rakúsku pravidelne opakujú, Slovensko sa im nevyhne, lebo verejné zákazky z verejných prostriedkov budú tiež pribúdať. Cesty a železnice sa musia vybudovať. Ten, kto kontroluje stavebný podnik a má k tomu politický dosah, má príliš lákavú príležitosť najskôr si vylobovať uvoľnenie väčších verejných prostriedkov na verejnú zákazku, aj to, aby dostal zákazku podnik, ktorý kontroluje a potom už, keďže má v jeho vedení svojich ľudí, môže kruh uzavrieť...
Navyše si ho rozširovať vzájomnou súhrou pri financovaní takzvaných dodatkových prác, s ktorými verejnosť, teda strážcovia verejných objednávok pri vydávaní súhlasu na vydávanie peňazí nepočítali.
- Sú to kritické miesta, aj keď nemôžeme paušálne povedať, že ide vždy o zlodejstvo. Ale je možné týmito metódami využívanie prostriedkov dodatočne zvyšovať, či už oprávnene alebo neoprávnene. Preto sa aj známe dravé finančné skupiny začali zaujímať o stavebné podniky v nádeji, že stavbárov už nejako prinútia, aby kopali, zvárali a betónovali a stavali, no finančné toky budú kontrolovať oni. Obávam sa, že je trochu krátkozraké myslieť si, že slovenské stavebníctvo je v takom stave, že sa z neho dá už len ujedať a ťahať peniaze.
Istrokapitál sľubuje prevádzkový kapitál na financovanie Hydrostavu.
- Netreba. Ak sa budú práce efektívne vykonávať, tak sa zaplatia. Verejné práce nie sú nikdy stratové. My v IPEC sme tiež začínali bez vlastného kapitálu a dnes - aj pomocou bánk - financujeme stomiliónové projekty. Vraciam sa k našej firme, lebo z nej viem, že sa to dá. Aj Hydrostav pri rovnakom postupe už mohol byť presne taký istý spolufinančník ako je IPEC.
Svoj podiel na znehodnotení majetku má vraj aj súd, ktorý vyhlásenie konkurzu odkladal. Zatiaľ bol čas na presun rozhodujúceho majetku firmy do štyroch účelovo založených spoločností.
- Máte pravdu. Často vysvetľujem mladšiemu bratovi, ministrovi spravodlivosti, že nezávislosť súdnictva nemôže byť taká, aby si každý sudca vystrájal, čo a kedy ho napadne a očividne zdržiaval hru. Ak sa bude presne matematicky zisťovať, kedy bol Hydrostav povinný vyhlásiť sám na seba konkurz, naraz sa zistí, že to malo byť už dávno. Ale odvtedy sa ďalšia miliarda mohla prešustrovať.
Hydrostav len na stavbe diaľnice Ladce - Sverepec dlhuje svojim subdodávateľom zhruba 600 mil. Sk. Z plánovaného objemu takmer 400 mil. Sk prác ku koncu mája 2002 tu vykonal iba necelých 100 mil. Sk, pričom subdodávatelia peniaze za tieto výkony sotva niekedy dostanú. Nebol to azda dostatočný dôvod pre Slovenskú správu ciest, aby s ním odstúpila od zmluvy a poverila prácami iného dodávateľa?
- Je to dilema medzi logikou a nespochybniteľnými právnymi postupmi. Musíme rešpektovať, za akých okolností a akým spôsobom pripúšťa právo odstúpiť od zmluvy. Správca konkurznej podstaty podáva trestné oznámenie, lebo SSC nedoručila odstúpenie od zmluvy právne významným spôsobom.
To tvrdí právny zástupca Hydrostavu, ktorým je zhodou okolností váš synovec Ján Čarnogurský mladší. No právnik SSC varuje, že na jeho konto pôjdu trovy prehratého procesu , lebo SSC doručila výpoveď až piatimi právne relevantnými spôsobmi, no Hydrostav ju obštrukciami odmietal prevziať.
- Viacero kľúčových podnikov, ktoré už boli v takom stave ako Hydrostav, sa ešte podarilo oživiť, keď do nich prišli ľudia, ktorí vedeli, čo má v nich platiť. Preto sa novelizoval zákon o konkurze a vyrovnaní, aby mohol zostať po konkurze podnik stále funkčným, v prevádzke. Ale bez objednávok sa oživiť podnik nedá. Keďže štát musí mať záujem na zachovaní takéhoto podniku, mal by mať záujem aj na ponechaní štátnej zákazky. Nielen VSŽ sú príkladom, že sa podnik dá z krachu oživiť.
O tom, čo ďalej s Hydrostavom, však nerozhodne ani vláda, ani my, ani vy, ale schôdza konkurzných veriteľov, ktorí v ňom majú 1,7 mld. Sk.
- Aj veritelia najviac zachránia zo svojho majetku, keď sa podnik oživí a bude fungovať. A napokon 600 mil. Sk tam má štát, Sociálna poisťovňa, daňový úrad a ďalšie inštitúcie... Ak budú politici rozmýšľať ako štátnici, musia si uvedomiť, že potrebujú podnik, ktorý bude prinášať peniaze do slovenského rozpočtu, a nie subdodávateľom, ktorých si priberie nejaký nový zahraničný vlastník zvyšku konkurznej podstaty...
S Hydrostavom sa spájajú aj údajné fiktívne faktúry za práce na výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros a Vodného diela Žilina.
- Kým som bol v roku 1995 odvolaný, nijaké politicko-finančné čachre nejestvovali. No ako nastúpili ľudia, ktorí potom kandidovali za HZDS, bolo možné okolo tzv. vyvolaných investícií vykazovať fingované práce. Ale som presvedčený, že tieto peniaze neskončili ani u pána Júliusa Bindera, skôr v kase nejakej politickej strany. Aj veľká časť z tých, ktoré sa objavili na osobných kontách.
http://hn.hnonline.sk/rozhovory-177/hyd ... nost-60425