Osobnosti slovenského stavebníctva

sekcia venovaná stavebným a projekčným firmám ako aj mechanizmom a technike využívanej pri stavbách, respektíve údržbe diaľničnej a cestnej siete.

Moderátor: Moderátori

Osobnosti slovenského stavebníctva

Odoslaťod konstrukt » 03. Máj 2009 12:43

Ing. Vojtech Belčák bývalý váhostavák

Slovenské stavebníctvo preukazuje
svoju vyspelosť a konkurencieschopnosť.

Stavebný inžinier, riadiaci pracovník v stavebníctve Ing. Vojtech Belčák sa
narodil 14. 4. 1938 v Budapešti. Svoju mladosť
prežil v Lučenci, kde maturoval v r. 1955
na JSŠ v triede prof. Karola Kalamára. V r.
1955-60 študoval na Fakulte inžinierskeho staviteľstva
SVŠT v Bratislave, v r. 1971-73 v rámci
postgraduálneho štúdia na Fakulte riadenia
VŠE v Bratislave. Po celú dobu svojho aktívneho
života v r. 1961-2001 pôsobil vo firme Váhostav
Žilina v rôznych vedúcich funkciách,
naposledy od r. 1992 ako generálny riaditeľ firmy
a predseda predstavenstva. V súčasnosti od
r. 2001 žije na dôchodku v Košiciach.

:arrow: Pán inžinier, narodili ste sa v Budapešti, vyrastali ste však v Lučenci.
Ako sa to všetko vyvíjalo?

„Udalosti r. 1938 zaviali našu rodinu z Budapešti do Lučenca, kde sa môj
otec stal príslušným územným štátnym notárom. Vojnové roky sme prežili v
Lučenci, otec tak ako tisíce iných mužov v tom čase musel narukovať. Stal sa
príslušníkom maďarskej armády, odišiel na front, odkiaľ sa už nikdy nevrátil.
Prvé tri povojnové roky sme s matkou a mladším bratom prežili v Budapešti.
Mamička sa v r. 1948 znovu vydala do Lučenca, kde sme sa natrvalo
usadili. Mojím otčimom sa stal uznávaný lekár MUDr. Alexander Adam,
ktorý sa s príkladnou láskou o nás všetkých postaral a nasmeroval aj môj ďalší
život. Ako každé dieťa, aj ja som obľuboval šport, najskôr to boli kolektívne
športy, neskôr atletika, kde som v dorasteneckých kategóriách získal aj
niekoľko titulov majstra Slovenska. Atletika mi dala veľmi veľa, naučila ma
vytrvalosti, spoliehať sa sám na seba, dokončiť začaté veci, vyhrávať, ale i poučiť
sa z prehier. V r. 1955 som maturoval na JSŠ v Lučenci.“

:arrow: Ktoré faktory rozhodli o tom, že ste si pre svoje povolanie vybrali
odbor stavebníctva?

„Klamal by som, keby som tvrdil, že som mal v 15.-16. rokoch jasne vyhranený
názor, čím sa chcem stať. Rozhodnutie ísť študovať na Fakultu inžinierskeho
staviteľstva SVŠT do Bratislavy bolo intuitívne, k čomu ma inšpirovala
Oravská priehrada. V tom čase sa dosť veľa písalo o vodných dielach na
Váhu a pod týmito dojmami vznikalo aj moje odhodlanie ísť študovať odbor
tzv. „veľkej vody“, kde patrili priehrady, vodné elektrárne, prístavy, veľké vodohospodárske
stavby. Až počas štúdií som sa dozvedel, že môj starý otec z
otcovej strany bol uznávaným stavebným inžinierom pred prvou svetovou
vojnou v Leviciach. V Bratislave som pobudol niečo cez 5 rokov, promoval
som v decembri 1960. Boli to veľmi pekné roky, plné mladíckosti, lásky k
žene, športu, divadlu, hudbe, roky vznikajúcich i končiacich priateľstiev, prvých
vážnejších samostatných rozhodovaní.“

:arrow: Počas celého svojho aktívneho života ste pracovali vo firme Váhostav
Žilina. Ako sa Vám tu začínalo a ako sa neskôr rozbiehala
práca?

„V januári 1961 som začínal ako stavbyvedúci na Vodnom diele (VD) Považská
Bystrica, odkiaľ ma v decembri 1962 „prevelili“ na východné Slovensko
na VD Ružín. Nemal som ešte 30 rokov, keď ma vymenovali za hlavného
inžiniera stavebného závodu a od tej doby som vlastne putoval po stavbách
na celom Slovensku. V rôznych riadiacich funkciách som bol pri výstavbe
priehrad na Rimavici v Klenovci, na Liptovskej Mare, Čiernom Váhu, Starinej,
Novej Bystrici, Málinci a už ako generálny riaditeľ Váhostavu pri Čuňove
v októbri 1992. Nasledovali priehrada Turček a VD Žilina. Významnou
mierou som prispel aj k rozvoju vodárenských programov (vodovody a kanalizácie)
a k budovaniu čistiarní odpadových vôd. Skúsenosti získané počas
výstavby priehrad nás predurčili byť pri zakladaní prvého dvojbloku a vodohospodárskych
objektov Jadrovej elektrárne v Mochovciach. 38 rokov som
týždeň, čo týždeň odchádzal za prácou z Košíc, kde trvale žijem od r. 1963.
Toto všetko by sa nedalo uskutočniť bez tolerantnej manželky a usporiadaného
rodinného zázemia.“

:arrow: V r. 1989 ste sa stali podnikovým riaditeľom uvedenej firmy a v r.
1992-2001 jej generálnym riaditeľom. Mohli by ste nám pripomenúť
nosné momenty Vašej riadiacej práce?

„Politické zmeny r. 1989 ma zastihli v Žiline ako dvojmesačného podnikového
riaditeľa Váhostavu. Geopolitickými zmenami prešiel celý ekonomický
systém, prišla privatizácia, rozdelenie Československa, teda také dejinné
udalosti, na ktoré sme neboli pripravení. Ani ja som nebol výnimkou,
musel som sa nájsť v novom prostredí a s týmto všetkým sa vysporiadať. Bol
som presvedčený, že transformačné procesy v našom štáte pôjdu rýchlejšie,
než išli. Dnes si už uvedomujem, že sú veci a okolnosti, ktoré sa nedajú preskočiť.
Situácia vo firme to len kopírovala. Prvé roky sme zvládali na základe
logických a všeobecne platných ekonomických úvah a myšlienok. Druhá polovica
90-tych rokov však mení logiku, veci sa vyvíjajú v rozpore s ňou a často
aj s morálkou. V tomto som si nie vždy vedel nájsť svoje miesto, pretože sa líšili
moje predstavy od skutočnosti, mal som výhrady voči metódam privatizácie,
ináč som si predstavoval súťaž o trh ... Kto má peniaze, má moc. Ale to je
už o inom. V týchto rokoch sme rozpracovali a dokončili pekné stavby v
bratislavskom prístave, už spomínané prehradenie Dunaja, postavili sme v
združeniach dva výškové bankové domy v Bratislave - centrála VÚB, NBS a
ďalšie. Rozbehli sme stavebné aktivity i v zahraničí. Kým jedni zatvárali
svoje pobočky v Rusku, my sme ich otvorili. Stali sme sa najväčšími dodávateľmi
stavebných prác v Nemecku. Získali sme stavbu čistiarne odpadových
vôd na Cypre atď. Uvedomil som si, že 90-tymi rokmi minulého storočia
sa v zásade naplnil program výstavby priehrad a veľkých vodných diel
na Slovensku a vo firme bude potrebné postupne reštrukturalizovať program.
Tým sa stal diaľničný program, ktorý sme úspešne rozbehli a ktorý sa
postupne stal nosným výrobným programom firmy. Mal som možnosť vidieť
mnoho pekných stavieb v rôznych krajinách sveta. Aj s odstupom času
je objektívnou skutočnosťou, že slovenské stavebníctvo bolo aj pred r. 1989
vo svete konkurencie schopné a preukazovalo svoju vyspelosť. Nie je tomu
inak ani dnes.“

:arrow: Predpokladám, že aj na dôchodku máte určite veľa zaujímavých
aktivít.

„40 rokov deň čo deň v prvej línii uberie veľa síl. Cítil som akútnu potrebu
oddýchnuť si. Riešil som to odchodom do dôchodku. A čo robím? Venujem
sa činnostiam, na ktoré som si nikdy nenašiel čas. Pracujem na svojej angličtine,
celkom slušne som sa naučil prácu s počítačom vrátane používania internetu,
príležitostne píšem články do odborných časopisov, ale i do periodík.
Z vlastných materiálov zhromažďujem zaujímavosti a cenné poznatky z
rôznych stavieb, kde som pôsobil a zvažujem, čo s nimi ďalej. Vážne sa zaoberám
myšlienkou aktívne sa zapojiť do prípravy projektov financovaných
z fondov EÚ a svojimi skúsenosťami napomáhať ich uskutočneniu. Skúsil
som to na príklade Priemyselného parku v Humennom a myslím si, že celkom
úspešne. Chcel by som sa dozvedieť viac o svojich predkoch. Mám pocit,
že sa nenudím.

http://mesto.sk/lucenec/kultura__spoloc ... 44.v.5.pdf
Naposledy upravil konstrukt dňa 03. Máj 2009 12:58, celkovo upravené 1 krát.
Odbor dopravné staviteľstvo
Obrázok používateľa
konstrukt
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 255
Založený: 28. Dec 2006 23:23
Bydlisko: BRATISLAVA

Odoslaťod konstrukt » 03. Máj 2009 12:57

Ing. Dušan Mráz - ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva 2008

Hoci jeho otec – železničiar – by bol radšej, keby išiel na vysokú dopravnú, on sa upísal stavbárčine. Hneď po jej absolvovaní prišiel do Doprastavu a zostal v ňom až dodnes. Počas tohto obdobia tridsiatich rokov sa z asistenta stavbyvedúceho vypracoval až na súčasnú pozíciu – podpredsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa. Každé svoje rozhodnutie robí v záujme firmy a niekedy pritom musí prehltnúť aj horkú slinu kompromisu. Hovorí, že voľakedy sa stavalo oveľa menej a s nižšou kvalitou, ale s oveľa väčšou tvorivosťou. Najvyššou hodnotou pri obchodovaní je pre neho čestnosť, na ktorú si vraj na Slovensku mnohí ešte len zvykajú. Niekdajší aktívny hokejista, dnes náruživý lyžiar a tenista, ktorý je so svojím doterajším životom spokojný.

http://www.asb.sk/2008/06/03/asb/profil ... -2008.html


:arrow: Naozaj nemáte nesplnené sny?


Veru asi nie. Mám pocit, že sa mi všetko podarilo, a keď som niečo chcel, tak som to dosiahol. Pravda, sú tu aj veci, ktoré celkom nemôžem ovplyvňovať – napríklad zdravie. Tam niekedy záleží aj na šťastí. Až doteraz som však so svojím životom spokojný.



:arrow: Nenájdu sa chybné rozhodnutia, ktoré by vás mrzeli?


Nie vo všetkých otázkach môžem byť jednotný so svojimi spolupracovníkmi, pričom si uvedomujem, že konečné rozhodnutie je na mne. Mnohokrát nie som na sto percent presvedčený, že je to skutočne správne rozhodnutie, ale musím ho spraviť. Samozrejme, čím menej je tých chybných, tým lepšie. Človek by sa ich mal vyvarovať, ale ľudský faktor občas zohrá svoju rolu. Napriek tomu sa domnievam, že v podstatných momentoch som sa rozhodoval správne.



Určite tak bolo aj vo chvíli, keď ste sa v čase po novembrovej revolúcii pridali k skupine okolo vtedajšieho výrobného námestníka Doprastavu Ivana Šestáka a pretransformovali ste štátny podnik na zamestnaneckú akciovú spoločnosť…
Áno, bolo to jedno z mojich najzásadnejších životných rozhodnutí a dodnes ho môžem hodnotiť len ako vysoko pozitívne.



:arrow: Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali, že to nebola žiadna selanka. Vďaka čomu ste dosiahli úspech?


Začal by som snahou vtedajšieho ministra stavebníctva Jozefa Dubníčka, ktorý chcel rozbiť veľké firmy a na ich troskách postaviť malé a podľa jeho názoru životaschopnejšie. Napríklad pri Stavoindustrii, Priemstave, Pozemných stavbách atď. sa im to podarilo. Tieto firmy dnes neexistujú. Celkom prirodzene chceli rozbiť aj Doprastav, čo sa aj čiastočne podarilo, a vznikol Dostav-Inko. Onedlho podnik skrachoval. Keďže som nechcel, aby sa Doprastav úplne rozpadol, pridal som sa k skupine ľudí okolo Ivana Šestáka, ktorá bojovala proti zámerom ministerstva.



:arrow: Na akom úseku ste vtedy pracovali?


Bol som námestníkom riaditeľa závodu Doprastav vo Zvolene.



:arrow: Je pravda, že ste vtedy chodili z dediny do dediny, aby ste zohnali nejaké zákazky?


Boli to ťažké časy a boli sme vďační za každý chodník či vodovodné potrubie. Nie všetci ľudia vedeli, že naša firma je na pokraji zániku. Mali sme okolo 700 miliónov korún úverov, počet zamestnancov sa znížil približne z 8 000 na 2 500, štátne investície boli zmrazené, obciam chýbala legislatíva, súkromní investori neboli – jednoducho zúfalé. Udržali sme sa aj vďaka skúsenostiam zo zahraničia a viere, že veľké stavby prídu a môže ich robiť len veľká firma.






:arrow: Kedy prišli?


Bolo to niekedy v roku 1994 a pripomeniem, že aj našou zásluhou. Opäť išlo o myšlienku Ivana Šestáka. Vydali sme dlhopisy, ktoré sme ponúkli štátu na financovanie stavby diaľnic. Vláda na tento krok pristúpila a nás to zachránilo. Banky uvoľnili peniaze a výstavba diaľnic mohla začať vyšším tempom.



:arrow: Vráťme sa ešte k privatizácii. Aká bola hodnota štátneho podniku Doprastav?


Išlo približne o jednu miliardu korún, čo boli vtedy nepredstaviteľné peniaze. Spočiatku sme ani nedúfali, že by sme túto firmu mohli privatizovať. Až keď klesali ponuky belgickej firmy, ktorá taktiež mala záujem o privatizáciu Doprastavu, povedali sme si, že aj my by sme mohli dať dokopy privatizačný projekt. Vznikla zamestnanecká akciová spoločnosť, ktorá sa uchádzala o kúpu akcií. Nakoniec bol tento projekt privatizácie prijatý. Sme slovenskí majitelia a firma funguje. V našom prípade sa vízia naplnila.



:arrow: Ako ste potom prišli k akvizícii ­Metrostavu?


Prišli priaznivejšie roky a nám sa začalo dariť. V roku 2000 sa vyskytla možnosť kúpiť akcie druhej najväčšej českej stavebnej firmy Metrostav. Akcie sa cez kupónovú privatizáciu dostali do vlastníctva českých bánk, ktorým štát pred ich privatizáciou nariadil všetky akcie predať. Po dvoch nevydarených kolách súťaže bolo vypísané kolo tretie. Prihlásili sme sa a náš projekt uspel.



:arrow: Vraj išlo o obchod pohybujúci sa okolo jednej miliardy českých korún. Je to pravda?


Áno, bola to značná záťaž, lebo časť peňazí sme si museli požičať, pričom už ich získanie bolo dosť ťažké. S odstupom času môžem konštatovať, že išlo o dobré rozhodnutie.



:arrow: Zaostrime na to prvé zásadné rozhodnutie – štúdium stavbárčiny. Ako ste presvedčili otca?


Otec ako náčelník železničnej stanice vo Zvolene bol železničiarom telom i dušou. Priznám sa, aj mne sa páčilo, keď ma otec občas zobral ako chlapca do služby či na nočné kontroly. Ako gymnazista som však začal inklinovať k stavebníctvu. Začal som s letnými brigádami na stavbách. Postupne ma to oslovilo tak, že niekedy v 3. ročníku som sa rozhodol ísť študovať na Stavebnú fakultu SVŠT do Bratislavy. Otca to trochu mrzelo, lebo chcel, aby som išiel v jeho šľapajach, ale nikdy ma k ničomu nenútil.



:arrow: Ako ste sa dostali k svojmu osudu – teda k Doprastavu?


V 4. ročníku sme v rámci predmetu dopravné stavby boli na exkurzii stavby diaľnice z Bratislavy do Malaciek. Čakal nás tam hlavný inžinier stavby, ktorý nám robil inštruktáž. Doteraz si pamätám, ako prišiel na poľskom fiate so zvolenským číslom. Na moju otázku Prečo? odpovedal, že je zo závodu Doprastav Zvolen. Nevedel som, že v našom meste bol aj tento podnik.
Vtedy totiž ešte nebol veľký, nechodilo toľko mechanizmov ako dnes, navyše, chýbala firemná identita. Keďže som inklinoval k dopravným stavbám, išiel som sa pozrieť do Zvolena. V Doprastave som objavil jedného známeho a bolo rozhodnuté – spolu s ďalšími piatimi spolužiakmi sme v roku 1978 nastúpili do zvolenského závodu.



:arrow: Ako hodnotíte tieto tri desaťročia?


Prišiel som k zaujímavému poznatku, že aj keď sa kedysi stavalo oveľa menej a v nižšej kvalite, oveľa viac bola prítomná tvorivosť.




:arrow: Prečo?


Aj v minulosti sme realizovali projekty ako tie dnešné, ale každý z nich sa menil podľa momentálnej situácie, dostupnosti a výrobných prostriedkov. Jednoducho, taká preglejka sa vtedy nedala kúpiť, dosky na sklade takmer neboli, nehovoriac už o hobľovaných. Stále sa teda muselo niečo vymýšľať. Stavbyvedúcemu nestačilo rozložiť projektovú dokumentáciu a začať pracovať. Pri každom úkone najprv musel rozmýšľať, čo zmeniť a urobiť tak, aby mohol napredovať a aspoň približne splniť termín ukončenia stavby.



:arrow: A čo povestné zlepšovateľské hnutia?


Áno, aj my sme vymýšľali, čo sa dá urobiť rýchlejšie a lacnejšie. Bola to silná motivácia, lebo každý návrh sa odmeňoval. Naše platy boli totiž dosť malé – ja som napríklad začínal na 1 750 korunách, čo aj pri zohľadnení rozdielnej situácie bolo žalostne málo.



:arrow: Na akej pozícii ste začínali?


Teoreticky som mal byť asistent stavbyvedúceho, prax však ukázala iné. Pamätám si, ako ma vedúci strediska hneď hodil do vody. Zaviedol ma na stavbu rýchlostnej cesty zo Zvolena do Sliaču, dal mi kľúče od unimobunky a povedal, aby som si preštudoval dokumentáciu, že vraj budem robiť stavbyvedúceho...



:arrow: Akú dlhú prax má mať asistent stavbyvedúceho?


Dvanásť mesiacov... Poprezeral som si teda výkresy, poprechádzal sa po stavbe a majstrom povedal, že sa na druhý deň ráno stretneme. Ráno som prišiel do roboty ešte pred šiestou, ale zrazu vidím, ako prichádza policajná volga. Vystúpil z nej poručík a pýtal sa, kto je stavbyvedúci. Hrdo som sa prihlásil, ale hneď ma schladil – chcel ma zatknúť, lebo na križovatke pri našej ceste sa stala vážna dopravná nehoda. Vraj nebola vyznačená podľa požiadaviek polície. Tak som rýchlo dodal, že som len asistent... V prvý deň to bola naozaj neočakávaná skúsenosť. Nech je, ako chce, asistenciu stavbyvedúceho mi skrátili na pol roka a potom som sa stal vedúcim stavby. Neskôr, po siedmich rokoch praxe, som sa stal vedúcim strediska na zahraničnej stavbe.



:arrow: Myslíte na Irak?


Áno, v rokoch 1986 až 1988 som bol v Iraku, kde sme realizovali veľký kontrakt.



:arrow: O čo konkrétne išlo?


Bol to veľký zavlažovací projekt pre územie s rozlohou 20 × 40 kilometrov, ktorý bol vzdialený asi 30 kilometrov od Bagdadu. Irak chcel zúrodniť túto oblasť a my sme im v tom pomáhali spolu s odborníkmi z iných štátov. V rámci kontraktu sme urobili 156 kilometrov ciest. Bola to obrovská skúsenosť, ktorú sme neskôr zúročili aj v Doprastave.



:arrow: Skúsenosť však bola určite zaujímavá aj finančne. Koľko ste v Iraku zarábali?


Približne desaťnásobok toho, čo na Slovensku, a pritom nám išiel domáci plat. Už po jednom roku som si napríklad mohol kúpiť rodinný dom typu Okál. Bol to vyšší príjem, ako mal vtedy minister.



:arrow: Pri návrate do Česko-Slovenska ste vraj boli na jednej prednáške vedecko-technickej spoločnosti dosť kritický pri vašom hodnotení pomerov v Iraku. Na čo ste sa zamerali?


Nuž, nekritizoval som samotný projekt, ale diktátorský režim Saddáma Husajna. Vtedajší riaditeľ závodu ma však za to poriadne sfúkol.



:arrow: Viem, že ste neboli v komunistickej strane. Nenaliehali na vás so vstupom do nej, keď ste už vtedy pracovali ako vedúci strediska?


Vtedajší manažéri si to vedeli presadiť. V Doprastave robilo vedúcich stredísk aj veľa ľudí, ktorí boli vylúčení zo strany. Takže som ani nemusel odolávať silným tlakom.



:arrow: A pred novembrom 1989 vás dokonca povýšili.


Ešte keď som bol v Iraku, ponúkli mi funkciu ekonomického námestníka v závode vo Zvolene. Príliš som k tomu neinklinoval, ale kolega, s ktorým som bol v Iraku, mi povedal, že takáto príležitosť sa neodmieta. Miesto som teda prijal, ale môj pohľad bol iný ako na Slovensku. Za tie tri roky som sa naučil, čo je dôležité.



:arrow: Aké boli vaše priority?


Pochopil som, že najdôležitejšie je, aby firma dostala za vykonanú prácu viac zaplatené. V Iraku, kde na stavbe zo Slovenska pracovalo 550 ľudí, sme boli odkázaní sami na seba. Ak nám štátny investor včas nezaplatil, nastal problém. Nemali sme za čo nakúpiť stavebné materiály, naftu či benzín, ba ani potraviny na prípravu stravy pre našich ľudí. Preto sme museli neustále urgovať úhradu faktúr a využívať všetky možné, ba aj nemožné páky na zabezpečenie peňazí. Druhou prioritou bola kvalita a produktivita práce. Keď som videl, ako sa u nás mrhá materiálom a aká je produktivita práce, mal som pocit, že zmeniť treba úplne všetko.

Pre svoje revolučné myšlienky som sa dostal do sporu s riaditeľom, a keby nebola prišla nežná revolúcia, neviem, či by som sa vo funkcii námestníka dočkal ďalších Vianoc.



:arrow: Čo vám ešte priniesol nežný november 1989?


Ako mnohým ďalším – slobodu. Bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie a dodnes ma veľmi mrzí, že sa toho nedožila moja mama. Pamätám si, ako vždy na Silvestra vyslovila svoje prianie: Aby budúci rok komunisti padli... Komunistický systém som vnímal tak, že len málokto mu verí a ľudia do strany vstupujú z nejakých zištných dôvodov. Neskôr som si tento názor poopravil, lebo som zistil, že niektorí ľudia boli naozaj presvedčení o správnosti tejto obludnej ideológie. Netreba však odsudzovať tých, ktorí sa prispôsobili, aby mohli ako-tak slušne žiť, aby ich deťom bolo umožnené študovať alebo mohli ísť na zahraničnú dovolenku a podobne. Skutočných disidentov, ktorí sa za svoje názory ocitli aj niekoľkokrát vo väzení, nebolo veľa.



:arrow: Hovorili ste o peniazoch. Čo pre vás znamenajú?


Peniaze sú dôležité pri podnikaní, ako aj na uspokojovanie životných potrieb jednotlivca. Pre mňa je dôležité, aby som mohol byť spokojný sám so sebou a aby aj okolie bolo spokojné so mnou. Mám rád poriadok vo veciach a konkrétnu zodpovednosť. Tak ma vychovávali a v tomto duchu sa snažím pôsobiť aj na svoje deti.



:arrow: Pokračujú aj vo vašich profesných stopách?


Syn skončil stavebnú fakultu a už druhý rok zarezáva na stavbách Doprastavu, dnes ako stavbyvedúci. Dcéra je v šiestom ročníku medicíny a čakajú ju posledné dve štátnice.



:arrow: Ako vnímate podnikateľské prostredie na Slovensku? Zlepšila sa jeho kvalita?


Mám dojem, že sa tu ešte vždy pohybuje množstvo ľudí, pre ktorých je krátkodobý cieľ viac ako snaha získať si meno seriózneho podnikateľa. Stále pociťujem veľkú absenciu čestnosti. Ak sa ma v biznise niekto pokúsil dobehnúť, ba možno sa mu to aj podarilo, s takým človekom už nechcem spolupracovať. Vyžadujem, aby sa dohody plnili. Pre mňa platí stisnutie ruky viac ako stostranová zmluva. Pravdu však očakávam aj od druhých.



:arrow: Veľa sa hovorí aj o klientelizme a korupcii. Stretávate sa vo svojej blízkosti aj s týmito neduhmi?


Každý, kto na podobnú otázku odpovie záporne, asi nemôže mať čisté svedomie.



:arrow: Aká je vaša miera kompromisov?


Kompromisy sa robia možno denne. Inak to pri firme s 3 500 ľuďmi a množstvom stavieb asi ani nejde. Každé rozhodnutie generálneho riaditeľa sa musí urobiť v záujme firmy, a preto niekedy musím prehltnúť aj horkejšiu slinu kompromisu. Keby záležalo len na mne, asi by som sa správal inak.



:arrow: Časopis ASB je aj o architektúre. Aký je váš vzťah k nej? Máte predstavu o dobrej architektúre?


Pre mňa je dobrá architektúra taká, ktorá sa mi páči. Aj preto možno nie som stotožnený s niektorými ocenenými stavbami, ale to neznamená, že nutne musia byť škaredé. Mnohé diela sú naozaj pekné, ale iné, aj tie v Bratislave, sa mi nepáčia a zdajú sa mi „odfláknuté“. Akoby architekti chceli za každú cenu ísť do extravagancie. Už dlhšie staviam rodinný dom a svoju predstavu s architektom cizelujeme naozaj niekedy krok za krokom, až kým nie sme spolu s manželkou úplne spokojní. On ma síce občas presviedča, že je to dobré, ale jeho návrh sa najprv musí páčiť mne.



:arrow: Známy je váš vzťah k hokeju. Stále aktívne športujete?


S hokejom som už dávnejšie skončil. Ako dorastenec som s ním musel skončiť pre zrak a teraz pre zaneprázdnenie, a to vrátane funkcionárčenia – či už v Slovenskom zväze ľadového hokeja, alebo vo zvolenskom klube. Aktívne som ešte robil atletiku – behával som stredné trate, neskôr som hral basketbal. Dnes mi zostalo už len lyžovanie a tenis, ale toho by som sa už nechcel vzdať.



:arrow: Kultúra?


Rád zájdem do divadla, lenže voľný čas mi naozaj chýba, takže v roku nevidím viac ako štyri predstavenia. V kine som nebol ani nepamätám. Využijem však príležitosti na návštevu koncertov takých veličín, ako boli Pavarotti, Elton John či Madonna.


:arrow: Začali sme tým, že nemáte nesplnené sny. Ukončime teda rozhovor otázkou, ako by mali vyzerať kapitoly príbehu, ktorý je pred vami?


Roky plynú závratnou rýchlosťou. Už dnes mám niektoré pracovné stretnutia naplánované aj na mesiac jún. Vo funkcii generálneho riaditeľa veľkej spoločnosti sa na človeka kladú mimoriadne nároky. Je tu permanentný stres, ktorý treba nejakým spôsobom zmierňovať, aby človek prežil. O to sa budem snažiť. V prvom rade sú však záujmy a prosperita Doprastavu. Pocit, že spoločnosť kráča správnym smerom a má perspektívu, je tým najlepším relaxom.
Odbor dopravné staviteľstvo
Obrázok používateľa
konstrukt
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 255
Založený: 28. Dec 2006 23:23
Bydlisko: BRATISLAVA

Odoslaťod konstrukt » 03. Máj 2009 13:19

Ing. Miroslav Trnovsky - SKYBAU,s.r.o. Žilina

Miroslav Trnovský

Čo znamená stavebníctvo pre človeka, ktorý prekročil 70-ku a v živote už všeličo zažil? Hovorí, že jeho život je jednoduchý a priamočiary. No nemýľte sa, tento pán sa nechystá na dôchodok a ani nerekapituluje. Naopak, má plány do budúcnosti a prekypuje takou energiou, že by „prevalcoval“ nejedného mladého ambiciózneho manažéra. Čím to je? Riaditeľ spoločnosti SkyBau, s. r. o., Žilina, ktorú založil ako 57-ročný, má na konte také stavby, ako je Polus-Millenium Tower II, Apollo Business Center, AB firmy Reding a obytný súbor Rozadol. Hovorí, že zlaté jadro spoločnosti tvoria ľudia – robotníci a stavbyvedúci, bez ktorých by nevznikla ani jedna stavba. Športovec dušou a telom, futbalista a lyžiar, ktorý ešte aj dnes bez problémov brázdi alpské svahy.

:arrow: Pán riaditeľ, z akých pomerov pochádza jeden z najúspešnejších ľudí slovenského stavebníctva?

Narodil som sa v malebnej dedinke na Donovaloch medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Môj otec bol živnostník, krajčír – jeden z najlepších a najvyhľadávanejších v Ružomberku. V roku 1946 mu živnosť zobrali, čo ho zlomilo, a zomrel veľmi mladý. To bolo pre mňa prvé poučenie, aby som sa na život pripravil a bral ho inak. Od mladi som športoval a ako gymnazista som závodne robil päť športov. Ako 11- až 18-ročný som hral futbal v žiackych a dorasteneckých mužstvách s jedným z najúspešnejších česko-slovenských trénerov, pánom docentom Venglošom.

Mal som šťastie, že som hneď po skončení piatich tried ľudovej školy išiel na gymnázium v Ružomberku. Vždy to bola kvalitná škola, ktorá vychovala mnoho vynikajúcich odborníkov a charakterných ľudí. Najdôležitejšie bolo, že sa tu robil šport. Dušou bol telocvikár prof. Sladký. Hrali sme basketbal, robili atletiku. Závodne som hral tenis a stolný tenis. Keď som sa prvýkrát dostal na zjazdovku v Jasnej, nevedel som sa nového športu – zjazdového lyžovania nabažiť a to zásadne ovplyvnilo moju lásku k športu.



:arrow: Čo vás profesijne priviedlo k „stavarine“?

Prvý dotyk so stavebníctvom bol v tom období klasický. Otecko bol často chorý a moja mama prevzala iniciatívu pri stavbe rodinného domu. Zohnala formu a s ujom sme vyrobili všetky škvarobetónové kvádre na dom a ručne vykopali pivnice. Zohnala tehly z komína, z ktorých som sám postavil štítové múry. Bola to odvaha a riziko, mal som 18 rokov, no múry vysoké 4,5 m stoja dodnes. Písal sa rok 1952.

Ďalší vplyv mala školská brigáda na Oravskej priehrade, kde bola výstavba v plnom prúde, presídľovalo sa a ja som celý mesiac kopal kanalizáciu. Robil som ako lev a to mi zrejme zostalo. Ďalšia mesačná brigáda bola na trati Družba vo Východoslovenskej nížine. Tieto prvé dotyky s praxou rozhodli o mojom osude. Prihlásil som sa na Slovenskú vysokú školu technickú – Fakultu inžinierskeho staviteľstva, špecializáciu hydrotechnické stavby – priehrady. Počas štúdia som robil lyžiarskeho inštruktora, neskôr trénera a osem rokov vedúceho súťaží v zjazdovom lyžovaní. Nebolo skúšky, ktorú by som robil dvakrát, a skončil som s červeným diplomom.



:arrow: Vtedy sa do práce nastupovalo na umiestenky. Kam vás pridelili?

Dostal som umiestenku – trvala 33 rokov – do Váhostavu Žilina, ktorý vtedy dokončieval Oravskú priehradu a staval strednovážsku kaskádu. Začal som na Vodnom diele Hričov. Mal som vynikajúcich nadriadených – odborníkov, ktorí mi navždy zostali v pamäti ako vynikajúci technici a ľudia. Uplynulo len deväť mesiacov a musel som ísť na polročnú vojenskú službu do Jindřichovho Hradca, odkiaľ pochádza aj moja manželka. Samozrejme, že som sa vrátil na stavbu Hričovskej priehrady. V roku 1968 ma Váhostav poslal do Líbye, aby som vypracoval ponuku na stavbu sústavy priehrad Wadi A1 Megenin. Potom ma Váhostav poslal do Anglicka, kde som sa zdokonaľoval v angličtine na „King School of England“.


Z Anglicka som sa vrátil desať dní pred príchodom ruských vojsk, aby som podal ponuku do súťaže. Nastal však problém – v Líbyi bol prevrat a nakoniec sa nešlo do Líbye stavať. Preto som sa prihlásil na stavbu Vodného diela Liptovská Mara, kde som robil koordinátora. Dodnes som hrdý, že som založil vodné dielo, vybudoval privádzače a vtokové veže. Boli to pre mňa nezabudnuteľné roky. Deti mali osem a deväť rokov a ja som štyri roky denne dochádzal zo Žiliny na stavbu.



:arrow: Mali ste niekedy možnosť pracovať v zahraničí?

Áno, prelomový bol rok 1982. Dostal som sa do Iraku, kde som sa mal zúčastniť na obrovskom projekte rekultivácie pôdy pri Bagdade v dedinke Abu Ghraib, kde vtedy bola a ešte aj je známa väznica. Robil som vedúceho technického oddelenia. Projekt bol na ploche 14 500 ha a úrodná zem v dôsledku tisícročného zavlažovania už vôbec nerodila. Niektoré miesta boli také zasolené, že by som mohol tvrdiť, že som sa v lete lyžoval v Bagdade. Zavodňovací, zavlažovací a drenážny systém mal zabezpečiť dvoj- až trojnásobnú úrodu za rok a cestný systém mal umožniť prístup na každú časť územia. Zdravotne neškodná voda sa privádzala z Eufratu a zasolená voda sa odvádzala do rieky Tigris. Mali sme obavu, že Iračania nebudú schopní projekt prevádzkovať a udržať. Opak je pravda, politická situácia ich prinútila, že v posledných rokoch to bola ozajstná rajská záhrada. Museli sme si vybudovať ubytovanie, zariadenie staveniska, a dokonca sme si postavili bazén a futbalové ihrisko.



:arrow: V Iraku ste boli aj počas vojny s Iránom. Ako sa vás ako cudzinca vojna dotýkala?

Boli tam aj veľmi milí ľudia, ako všade vo svete. Keď je niekde vojna, ľudia majú prirodzený strach. Nás ako cudzincov sa to veľmi netýkalo, mali sme svoju prácu a vlastnú komunitu. Najviac sme sa báli, že spôsobíme alebo sa pripletieme do dopravnej nehody a dostaneme sa do väzenia. Bolo to tam hrozné, 40 a viac väzňov v jednej miestnosti s otvorom v strope. Na jednom štvorcovom metri mus eli väzni spať, jesť a vykonávať všetky ľudské potreby. Väzenie trvalo najmenej 10 dní. Kolo vali o tom strašné historky. O zatváraní a mučení opozície sme len počuli, nesmelo sa o tom hovoriť.






:arrow: Koľko rokov ste strávili v zahraničí a ako to znášala vaša rodina?

V Iraku som bol štyri roky. Veľké šťastie bolo, že mohla za mnou prísť aj rodina. Pri projekte Abu Ghraib nám sľúbili, že si môžeme po roku priviesť rodinu, to sa však nesplnilo. Preto som odišiel na výstavbu diaľničnej siete, kde som si mohol priviesť aj manželku a dcéru. Irak vtedy naraz budoval vyše 1 100 km diaľnic od jordánskych hraníc ku kuvajtským. S rodinou sme bývali v kempe, ktorý zostal po zahraničných expertoch, ktorí stavali letisko Saddáma Husajna. Boli tam tenisové kurty, rekreačné plavecké bazény. Boli to možno najkrajšie roky môjho života. Hrávali sme každý večer tenis a kúpali sa. Keď bolo menej ako 38 °C v tieni, tak sme ani nevliezli do bazéna. Predstavte si, že s manželkou a dcérou sme išli zo Žiliny do Bagdadu na starej Lade 4 500 kilometrov. Manželka tam bola so mnou asi 1,5 roka, ale dcéra odišla po troch mesiacoch. Syn za mnou prišiel, ale študoval na vysokej škole a mal svoje povinnosti. Viac som rodine chýbal, keď som robil na Liptovskej Mare. No Liptovská Mara ma zachránila, aby ma nehodili cez palubu.



:arrow: Ako to myslíte, aby vás nehodili cez palubu?

Po n ávrate z Anglicka som chcel pokračovať pri exporte stavebných prác, len som mal tú smolu, že sa písal rok 1968 a kontrakt s Líbyou sa zrušil. Musel som zostať vo Váhostave, a tak som sa prihlásil na prácu na Liptovskej Mare. Po roku 1968 boli previerky, kde som slušne, ale neústupne pred komisiou povedal, že nesúhlasím s príchodom sovietskych vojsk. Mohol som mať veľké problémy, no na Liptovskej Mare ma zrejme potrebovali, tak sa ma niekto zastal.


:arrow: Nemali ste s tým neskôr problémy?

Nie, ale v podniku ma od začiatku považovali za čiernu ovcu. Vždy som mal ambície robiť čo najlepšie a najrýchlejšie. To sa vtedy nenosilo. Vyčnievanie z radu bolo nebezpečné, kolegovia alebo nadriadení vás hneď potopili ako neželanú konkurenciu. Až teraz sa mi to splnilo. Moji spolupracovníci sa nemusia báť, som síce tvrdý, ale výsledok predsa nerobím len ja. Vážim si ich a počúvam ich názor, a keď sa mýlim, nemám problém sa ospravedlniť, zmeniť názor alebo rozhodnutie.




:arrow: Po návrate zo zahraničia ste aj naďalej pracovali vo Váhostave Žilina?

Po návrate na Slovensko som robil vedúceho odboru predvýrobnej prípravy, neskoršie riaditeľa marketingu. Písal sa rok 1988 a Váhostav chcel nadviazať kontakty so zahraničím a začať s vývozom stavebných prác. Naštartoval som veľmi úspešný vývoz stavebných prác Váhostavu do zahraničia. Žiaľ, alebo chvalabohu, tento úspešný projekt sa skončil mojím rozchodom s Váhostavom po 33 rokoch.



:arrow: Rozhodli ste sa založiť vlastnú firmu?

Nie. Mal som 57 rokov a išiel som manuálne pracovať do Passau v Nemecku. Pracoval som pod dozorom nemeckého majstra na dostavbe starého objektu v strede mesta. Tri a pol mesiaca som nepoznal nič iné len lopatu a vedro. Mojím úspechom bolo, že som do výrobného procesu presadil fúrik. Tam som poznal myslenie tesára i murára, ktorí si organizujú prácu tak, aby vždy vznikali technologické prestávky. Veď musia fyzicky vydržať až do dôchodku.

Firmu som založil 15. januára 1992 spolu so svojím spoločníkom. Obaja sme mali na konci priezviska – sky a chceli sme podnikať v Nemecku. A tak z toho vznikol názov firmy SkyBau. Začínali sme na mieste, ktoré som poznal už predtým– v Passau v Nemecku, a začínali sme od nuly. Zložili sme po 50-tisíc Sk a zaregistrovali sme firmu. Do Nemecka som vlastne už predtým išiel s tým, že popri manuálnej práci nadviažem na kontakty, ktoré som už mal, a zoženiem si nové. Išiel som na poštu, kde som viedol so stavebnými firmami dlhé telefonáty. Veľa zástupcov miestnych firiem ma poslalo preč, ale nakoniec prišiel úspech a od mája do septembra sme už mali päť projektov – napr. študentské internáty Passau, čistiareň odpadových vôd Kötzting a približne 80 pracovníkov v Nemecku. Finančne nám pomohli Stavoindustria Zvolen a Pozemné stavby Martin ako združené firmy. Postupne sme sa v Nemecku rozbehli, a aby naši pracovníci mali prácu aj po návrate domov, získali sme kontakty aj na stavebnom trhu v Prahe a v roku 1996 sme začali stavať v Čechách.



:arrow: Aký bol dôvod ísť po toľkých rokoch odbornej praxe pracovať manuálne?

Predovšetkým sklamanie. Pri riešení sporu, v ktorom som obhajoval svoj názor a konanie, podnikový riaditeľ rozhodol, že šéf má vždy pravdu, s čím som, samozrejme, nesúhlasil. Tak som si povedal, že v tejto firme už nemám čo hľadať a po 33 rokoch som odišiel. Pre mňa však fyzická práca v Passau bola doslova úľavou. Tu vznikla aj myšlienka založiť firmu. Človek si musí niekedy aj vyčistiť hlavu, prehodnotiť svoje výsledky, podmienky – urobiť hrubú čiaru. Na stavbe v Passau som pochopil, že každý má svoje miesto, len si ho treba nájsť alebo ho treba nájsť svojim podriadeným.



:arrow: Na myšlienku výrobnej praxe ste teda prišli v Passau?

Asi áno. Vznikala však už dávno a mala svoje pokračovanie. Prišiel k nám mladý inžinier, ktorý mal síce červený diplom, ale nemal nijakú prax. Poslal som ho pracovať na stavbu rodinného domu môjho syna. Po mesiaci išiel pracovať do Nemecka ako robotník, robil s inými ľuďmi na stavbe. Keď sme museli vymeniť stavbyvedúceho, druhú polovicu stavby už riadil on. Mal na starosti 12 robotníkov a zákazník bol s nimi spokojný. Potom to zopakoval na ďalších troch stavbách. Presvedčil som sa, že nestačí, keď má technik odborné vzdelanie, musí sa aj naučiť robiť s ľuďmi. Neskôr sa z tohto mladého inžiniera stal môj spoločník a výrobnú prax obaja ctíme dodnes. Osvedčilo sa nám to. Keď príde mladý inžinier – technik, dáme ho na prax do výroby k tesárom, železiarom, ku geodetom. Vo funkcii postupuje nahor podľa svojich výsledkov a potrieb firmy. Nejde tu len o praktickú skúsenosť, ale najprv sa musí naučiť rozumieť ľuďom, až potom ich môže riadiť. To sme odpozorovali od malých nemeckých firiem, ktoré len takto môžu prežiť a byť úspešné v tvrdej konkurencii.



:arrow: Ako sa rodila vaša firma?

Nikdy som nemal v pláne a ani som si nepomyslel, že niekedy vybudujem takú firmu, akú mám dnes. Plány boli skromné a ciele postupné. Rozmach firmy nastal po vstupe na slovenský trh, ktorý som považoval za zdevastovaný. Naša sila je v kvalite a v tom, že máme kmeňových zamestnancov. Hybnou silou v ďalšom rozvoji je dôvera pracovníkov.



:arrow: Prvou stavbou, ktorú postavila vaša firma na Slovensku, bolo Millenium Tower II.

V Nemecku a v Prahe sme už postavili viac veľkých budov. K tejto náročnej stavbe sme sa dostali po dlhých rokovaniach s firmou Strabag. Na Slovensku nebolo veľmi obvyklé stavať výškovú budovu. Dva mesiace, ktoré sme stratili pri rokovaniach, už sa nedali dohnať. Realizácia stavby sa presunula na zimu, keď sú v Bratislave práve najhoršie klimatické a poveternostné podmienky. Silný vietor nás donútil stavbu prerušiť a potom zas prišli silné mrazy. Stavba nám otvorila trh v Bratislave. Firma HB Reavis si nás vybrala za dodávateľa ďalšej stavby – Apollo, z ktorého sme prešli na OS Rozadol.



:arrow: Kde beriete toľko energie?

Ľudia mi hovoria: „Ty predsa nemôžeš mať 70 rokov.“ Mám a bral by som ďalších tridsať... Som rád, že mám komu odovzdať svoje dielo, takže tých tridsať rokov by som si mohol užívať(smiech). Zdravotne som v poriadku, čo je veľmi dôležité. Je to dané prostredím, v ktorom žijem, ale aj športom, ktorý robím celý život. Dodnes behám, lyžujem a plávam. Mám chatu v krásnom prostredí, na úpätí Martinských hôľ.

Najväčšie šťastie je však mať rodinu a takých skvelých ľudí okolo seba a vo firme, ako mám ja. Máme stálych zamestnancov, ktorým sme schopní zabezpečiť prácu aj v zime, čo spočiatku bolo ťažké. Ľudia sú naše zlato a majetok.

http://www.asb.sk/2006/12/21/asb/profil ... ovsky.html
Odbor dopravné staviteľstvo
Obrázok používateľa
konstrukt
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 255
Založený: 28. Dec 2006 23:23
Bydlisko: BRATISLAVA

Odoslaťod Dialniciar » 09. Jún 2009 10:26

Životopis: Ivan Šesták

Ivan Šesták (62) absolvoval Slovenskú vysokú školu technickú so špecializáciou na oceľové mosty. V roku 1965 sa zamestnal v Doprastave. Po funkcii hlavného inžiniera závodu prešiel v roku 1990 na podnikové a neskôr na generálne riaditeľstvo ako výrobný a výrobno-technický námestník. V roku 1992 sa stal generálnym riaditeľom Doprastavu. Bolo to v období transformácie na akciovú spoločnosť. Spolu s ďalšími šiestimi manažérmi podniku založil v roku 1994 firmu Doas, do ktorej boli prizvaní ako drobní akcionári zamestnanci Doprastavu. O rok neskôr Doas ovládol Doprastav, ktorý postupne aj vďaka niekoľkým významným akvizíciám prerástol do najväčšej stavebnej skupiny na Slovensku. Počas Šestákovho pôsobenia Doprastav postavil štyri z piatich bratislavských mostov cez Dunaj, alebo sa na ich stavbe aspoň podieľal.

Najvplyvnejší ľudia slovenského biznisu, spolumajiteľ Doasu Ivan Šesták

Ivan Šesták: Na Slovensku sa v prvom rade hľadajú senzácie

Je jedným zo siedmich rozhodujúcich akcionárov firmy, ktorá ovláda najväčšie zoskupenie stavebných podnikov na území bývalého Česko-Slovenska. Sedí v predstavenstvách a dozorných radách deviatich podnikov. O svojom podiele v materskej firme, ktorá impérium ovláda, radšej mlčí. "Nik sa dnes nezaujíma, kto je majiteľom Coca-Coly, akcionárom Fordu. Podstatné je, že spoločnosť funguje," hovorí spolumajiteľ firmy Doas Ivan Šesták.

Obrázok

Aké sú vlastnícke prepojenia skupiny firiem DDM Group?


- Spoločnosť Doas je majoritným vlastníkom Doprastavu a nepriamo teda aj jeho dcérskych firiem. Nosnými podnikmi skupiny sú Doprastav, Metrostav, Doprastav Bohemia, Metrostav SK, Subterra a v týchto dňoch kupujeme 50 percent v pražskom Zakladaní stavieb. Skupina zrealizovala v minulom roku podľa nekonsolidovaných údajov práce za viac ako 50 miliárd korún. Je to najväčšia stavebná skupina na území bývalého Česko-Slovenska. Zamestnávame asi deväťtisíc ľudí.

Majiteľom skupiny je teda Doas. Kto ho vlastní?

- Doas je akciová spoločnosť so siedmimi rozhodujúcimi akcionármi a niekoľkými stovkami drobných akcionárov.

Doas je nepochybne silnou finančnou skupinou. Slavia Capital vás pred pár rokmi prizvala do projektu, ktorého výsledkom mala byť privatizácia Banky Slovakia a vybudovanie investičnej banky. Prečo taký odklon od stavebníctva?

- Pokiaľ na trhu vznikne taká silná stavebná skupina ako sme my, tak sa ocitne v situáciách, keď treba robiť aj developerské projekty. To znamená, na vlastných pozemkoch stavať administratívne komplexy či byty. Na to treba bankový sektor, pretože stavebná firma nemá toľko zdrojov, aby to v mohla všetko financovať. Byť priamo akcionárom nejakej banky znamená mať garanciu dostupnosti zdrojov, napríklad aj za lepšie úrokové sadzby.

Stavebníctvo vykazuje v poslednom čase dvojciferný rast. Takže sa vám darí?

- Samozrejme, že obrat rastie tak Doprastavu, ako aj Metrostavu, čo sú nosné firmy skupiny. Som rád, že rast jednotlivých firiem je rýchlejší ako rast celého odvetvia. Rast skupiny DDM Group presahuje dvadsať percent.

To môže byť efektom zamerania Doprastavu a Metrostavu. Orientujú sa na stavanie dopravnej infraštruktúry, ktorá je motorom rastu celého odvetvia. Dostávate teda verejné zákazky na stavby diaľnic a železníc?

- Konkurencia je čím ďalej tvrdšia. V pôvodných krajinách Európskej únie je určitá kríza stavebníctva, takže dnes všetky veľké stavebné firmy, či už nemecké, francúzske alebo rakúske, hľadajú zákazky na území Slovenska. Napriek tomu sa nám darí v tejto konkurencii získavať časť zákaziek aj pre Doprastav. Takisto sa nám podarilo vstúpiť do modernizácie železničných koridorov, teraz práve ideme spustiť práce na úseku z Piešťan do Nového Mesta nad Váhom, kde sme lídrom združenia. Dokončujeme úsek z Bratislavy - Rače do Trnavy. Rastie však aj podiel stavieb pre súkromných investorov.

Objavili sa správy, že na Slovensku staviame najdrahšie diaľnice v Európe.

- Aby som odpovedal slušne, je to hlúposť. Porovnávať treba porovnateľné. Pred pár dňami vyšla správa, že na Slovensku boli zástupcovia Rakúskeho kontrolného úradu, ktorí spolu so slovenským Najvyšším kontrolným úradom robili porovnanie nákladov na stavbu diaľnic u nás a v Rakúsku. Vyšlo im, že po očistení od vyvolaných investícií sú diaľnice na Slovensku lacnejšie.

Nejde práve o tie vyvolané investície?

- Myslím si, že viac sa hľadajú účelové senzácie ako pravda. Platné zákony hovoria, že dotknutá strana pri výstavbe diaľnice má nárok, aby sa zničené objekty znova postavili. Je to aj logické. Ak sa pri stavbe diaľnice zbúra napríklad škôlka, tak sa inde postaví nová škôlka. Tá by musela kvôli diaľnici vzniknúť tak aj tak, a v konečnom dôsledku by ju vždy zaplatil daňový poplatník. Takže je to jedno, len by to bolo v inej škatuľke a niekto by bol spokojnejší.

V iných štátoch, s ktorými nás zrovnávajú, je to inak?

- Napríklad vo Švajčiarsku idú všetky vyvolané investície na ťarchu jednotlivých kantonov. Ani v iných európskych krajinách sa všetko nezarátava a nestavia z peňazí určených na výstavbu diaľnic. U nás je to viac koncentrované, preto sa to nedá porovnávať.

Takže sa Slováci nikdy nedozvedia, či jazdia po drahších alebo lacnejších diaľniciach ako Nemci?

- Ak už máme porovnávať, tak si treba všímať štvorcový meter vozovky, kubík násypu, kubík betónu... My sme pred pár rokmi nechali vyprojektovať zhruba kilometer diaľnice v konkrétnych podmienkach, urobili sme výmer, a ten sme nechali oceniť v Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Nemecku a na Slovensku. Výrazne najnižšie ceny vyšli na Slovensku.

Kto podľa vás stojí za správami o predraženosti slovenských diaľnic?

- Ja si myslím, že na Slovensku sa v prvom rade hľadajú senzácie, ale málokto sa chce venovať konkrétnej serióznej diskusii, ktorá je podložená faktami.

Hovorili ste, že stavebníctvo je vysokokonkurenčným prostredím, a vzápätí ste dodali, že v konkrétnych projektoch ste v konzorciách s inými stavebnými firmami. Dá sa to?

- Stavba sa nevyrába v továrni, stavba sa stavia na konkrétnom mieste. Každá stavebná firma má lokalizované stavebné aj výrobné technológie na rôznych miestach Slovenska. Pokiaľ ide diaľnica územím, kde má obaľovaciu súpravu konkurenčná firma, tak je oveľa výhodnejšie sa s ňou spojiť do združenia, pretože jej náklady na výrobu týchto živičných krytov sú nižšie, ako by nás stála doprava vlastných krytov. Takisto to môže byť s betonárkami. Tieto združenia teda vznikajú podľa toho, kde sa stavia.

Dobré vzťahy s konkurenciou prekážajú Protimonopolnému úradu. Ten obvinil stavebné firmy z cenového kartelu. Mali ste sa koordinovať pri predkladaní cenových ponúk do tendra na stavbu diaľnice. Dohodli ste sa na cenách?

- Nie, nedohodli sme sa. Obvinenie úradu bolo vydané vlani pred Vianocami, v zákonnej lehote sme sa odvolali a momentálne o odvolaní rozhoduje Rada Protimonopolného úradu. Som presvedčený, že Doprastav z tohto obvinenia vyjde bez akejkoľvek ujmy. Obvinenie, aspoň čo sa týka Doprastavu, nie je založené na pravdivých údajoch.

Ministerstvo dopravy tvrdí, že diaľnica spojí Bratislavu s Košicami do roku 2012. Je to reálne?

- To je tvrdenie ministerstva dopravy. My sme spoločnosti, ktoré diaľnicu stavajú. Ak nám niekto povie, kedy sa konkrétna stavba začne, tak my vieme povedať, kedy sa skončí.

Kedy by sa mal začať stavať posledný úsek, aby bol dokončený v roku 2012?

- Závisí to od charakteru stavby. Klasická diaľnica sa dá postaviť za dva roky, za dva a pol roka. Pokiaľ ide o tunel, ten treba začať stavať už skôr. Taká stavba, akou je sedemkilometrový tunel Višňové - Dubná Skala, trvá minimálne päť rokov. Ak má byť v roku 2012 hotový, tak ho treba začať stavať najneskôr začiatkom budúceho roka.

Pred pár dňami sa Doprastav s Mostom Apollo dostal do finále súťaže Americkej spoločnosti stavebných inžinierov medzi päť najlepších stavieb sveta. Prihlásili ste sa sami?

- Nie, boli sme vybraní zhruba zo štyristo projektov na celom svete. Do finálovej päťky sme sa dostali ako jediná neamerická spoločnosť s jediným neamerickým projektom.

Most Apollo vyvolal po dokončení na Slovensku vášnivé diskusie o cene. Vraj došlo k jej zvýšeniu.

- Môžem zodpovedne vyhlásiť, že Most Apollo nestál ani o halier viac, ako bolo napísané v zmluve. Súťaž bola vypísaná tak, že most bolo treba oceniť cenami platnými k 2. februáru 2002 s tým, že ceny budú štvrťročne valorizované indexmi Štatistického úradu. Nič iné sa neudialo. Medzitým vzrástla DPH z desiatich percent najprv na štrnásť a následne na devätnásť percent. Ja toto nemôžem nazvať zdraženie, pretože my najprv DPH odvedieme a potom nám ju štát veľkoryso vráti.

Stala sa z toho politická otázka...

- Bohužiaľ sa z toho stala politická otázka. U nás sa stavby považujú za politický problém, a to je tá najväčšia chyba. Stavba má byť predovšetkým posudzovaná ako technický a ekonomický problém. Pokiaľ sa do stavieb zatiahne politika, tak sa dostávame do situácie, keď sa vyrábajú argumenty. Tí čo sú prijateľnejší, o tých sa píše len v dobrom. Ako príklad môžem uviesť bratislavský tunel Sitina. Píše sa o ňom ako o veľkom úspechu, ale už tretí rok je vstup do Bratislavy v takom stave, že keby sme my ako slovenská firma takto stavali v Prahe, tak nám na desať rokov zakážu vstup do mesta.

Asi sa zhodneme, že dopravná infraštruktúra na Slovensku je jedna veľká katastrofa. Zmení sa to?

- No ja by som nepovedal, že je to veľká katastrofa. Je však pravda, že dopravná infraštruktúra je zanedbaná a diaľnice nie sú ako detské topánky, ktoré sa dajú vymeniť, tak ako dieťa rastie. Diaľnice sa musia budovať s určitým výhľadom, už dnes je jasné, že napríklad úsek Mierová - Senecká sa mal robiť v každom smere v troch pruhoch. Takisto na diaľnici z Bratislavy do Trnavy chýbajú v oboch smeroch tretie pruhy. To sú veci, ktoré sú finančne limitované.

http://hn.hnonline.sk/c1-18418690-ivan- ... u-senzacie
Dialniciar
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 304
Založený: 23. Jún 2005 19:16

Odoslaťod Lionheart » 09. Jún 2009 13:23

Pán Šesták mohol vysvetliť čo týmto konkrétne myslí ... Lebo tunel Sitina je na inej strane mesta ako su skutočné problémy s vjazdom do BA ... (od TT, SC, DS, PK)

Stala sa z toho politická otázka...

- Bohužiaľ sa z toho stala politická otázka. U nás sa stavby považujú za politický problém, a to je tá najväčšia chyba. Stavba má byť predovšetkým posudzovaná ako technický a ekonomický problém. Pokiaľ sa do stavieb zatiahne politika, tak sa dostávame do situácie, keď sa vyrábajú argumenty. Tí čo sú prijateľnejší, o tých sa píše len v dobrom. Ako príklad môžem uviesť bratislavský tunel Sitina. Píše sa o ňom ako o veľkom úspechu, ale už tretí rok je vstup do Bratislavy v takom stave, že keby sme my ako slovenská firma takto stavali v Prahe, tak nám na desať rokov zakážu vstup do mesta.
Lionheart
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 67
Založený: 10. Dec 2007 13:24
Bydlisko: Milky way

Odoslaťod Dialniciar » 09. Jún 2009 19:08

Je politický problém hlavne to, že tu neexistuje kontinuita. A preto to tu vyzerá tak, ako to tu vyzerá.
Dialniciar
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 304
Založený: 23. Jún 2005 19:16

Odoslaťod Lionheart » 10. Jún 2009 08:19

To mi pripadá ako také žabomyšie vojny medzi stavebnými firmami. To nikoho nezaujíma. Každý si tu prihrieva iba svoju polievočku, aby si čo najviac urval z koláča. Keby sa radšej snažili slov stav firmy posobiť na politikov a verejnú mienku v tom zmysle, aby sa stavalo kontinuálne a menej bojovali medzi sebou o úseky zákulisnými ťahmi. Veď predsa pre nich je najlepšie ak budú vedieť že sa bude stavať kontinuálne - môžu si naplánovať cash flow, zobrať primeraný úver, nakúpiť potrebné množstvo strojov ktoré nebude stáť niekde bokom ...
Táto krajina je myslím si dosť bohatá na to aby mohla kontinuálne stavať diaľnice. A NDS by mala organizačne, technicky, majetkoprávne a pod pripraviť viacero úsekov s rôznymi parametrami. Niekedy totiž politici potrebujú stavať pri väúčších sídlach aby sa ukázali pred voľbami, niekedy nie sú peniaze a tak by sa mohli stavať povedzme lacnejšie úseky. Tu by mala zamakať zase NDS-ka.
Myslím, že už v spoločnosti existuje dostatočne veľký konzensus na to, že diaľnice sú naozaj potrebné a ľudia už majú dosť aj tých kolón pri BA, pri SC, pod Strečnom a podobne.
Myslím, že chyba je niekde v systéme!
Lionheart
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 67
Založený: 10. Dec 2007 13:24
Bydlisko: Milky way

Odoslaťod Dialniciar » 10. Jún 2009 08:22

A ty máš odkiaľ, že slovenskí stavbári netlačia na vládu, aby sa stavalo lepšie ? Nepleť si to svoje dojmy s realitou. :-)

A že si každý prihrieva svoju polievočku - to je normálne na celom svete, lebo stavebníctvo je o tom, že musíš vyhrať zakázku, ak ju nevyhráš, neprežiješ.
Dialniciar
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 304
Založený: 23. Jún 2005 19:16

Odoslaťod Lionheart » 10. Jún 2009 08:46

V poriadku, ale podľa mna robia malo pre to aby bol celospolocensky tlak na systematicke a kontinualne stavanie. Radsej si urve jeden 90% z 10 mld Sk, ako by si mali zobrať každý 10% z 90 mld. Sk. Co by malo pre každého oveľa väčší prospech. Sledujem tu tieto diskusie uz 2 roky a naozaj som nadobudol silny pocit, ze to takto je ...
Lionheart
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 67
Založený: 10. Dec 2007 13:24
Bydlisko: Milky way

Odoslaťod Dialniciar » 10. Jún 2009 16:13

Lionheart napísal:V poriadku, ale podľa mna robia malo pre to aby bol celospolocensky tlak na systematicke a kontinualne stavanie. Radsej si urve jeden 90% z 10 mld Sk, ako by si mali zobrať každý 10% z 90 mld. Sk. Co by malo pre každého oveľa väčší prospech. Sledujem tu tieto diskusie uz 2 roky a naozaj som nadobudol silny pocit, ze to takto je ...


Ale však ono to tak aj je a je to plne v poriadku.
Dialniciar
veterán fóra
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 304
Založený: 23. Jún 2005 19:16


Naspäť na Stavebné a projektové firmy + Stavebné a údržbové stroje

Kto je prítomný

Používatelia prezerajúci si toto fórum: Žiadny registrovaný používateľ a 12 hostí.