Prečo si na internete nerozumieme?

diskusia o D & RC vo všeobecnej rovine, plány, návrhy a samozrejme flamewars ;)

Moderátor: Moderátori

Prečo si na internete nerozumieme?

Odoslaťod B; » 22. Feb 2006 11:39

Prečo si na internete nerozumieme?




Pri internetovej komunikácii je veľmi ťažké zachytiť jemnú iróniu či žart zo strany partnera, aj z nevinných poznámok tak často vznikajú "krvavé" konflikty. ILUSTRAČNÉ FOTO - REUTERS

Absolútna väčšina ľudí používajúcich internet výrazne preceňuje svoju schopnosť komunikovať e-mailom a pretlmočiť svoje posolstvo tak, aby ho príjemca pochopil rovnako, ako oni mysleli. Práve to je zrejme jednou z príčin častých nedorozumení pri elektronickej komunikácii i množstva hádok a agresivity v diskusných fórach. Tvrdia to americkí psychológovia Nicholas Epley a Justin Kruger v štúdii uverejnenej v časopise Journal of Personality and Social Psychology.

Nedokonalosť e-mailu ignorujeme

Psychológovia z chicagskej a newyorskej univerzity urobili na svojich študentoch päť rôznych experimentov s cieľom zistiť, ako presne dokážu ľudia cez internet komunikovať zvolené emócie či humor a ako dokážu odhadnúť svoju úspešnosť v takejto komunikácii.

V jednom z experimentov mali účastníci hovoriť s partnermi pomocou vopred pripravených viet a snažiť sa, aby pochopili, že niektoré myslia vážne a iné ironicky. Polovica pritom komunikovala e-mailom a druhá polovica nahrala svoje vety na magnetofónovú pásku. Zároveň mali odhadnúť, v koľkých prípadoch sa príjemcovi podarí správne "prečítať" a pochopiť ich odkaz.

Podľa očakávania vedcov bola komunikácia oveľa úspešnejšia, ak mohol príjemca počuť aj hlas hovoriaceho - z magnetofónovej pásky odkaz správne pochopilo 73 percent ľudí, kým z e-mailu len 56 percent - to je pri dvoch možnostiach (vážne myslená alebo ironická správa) takmer rovnako nízka úspešnosť, ako keby príjemcovia jednoducho naslepo hádali.

Prekvapujúce však bolo, že autori správ si vôbec neuvedomovali, že s dešifrovaním ich e-mailov by mohli mať partneri problémy - pri hlasovej aj elektronickej komunikácii zhodne odhadovali, že budú mať až 78-percentnú úspešnosť.

Identické výsledky priniesli aj všetky štyri ďalšie experimenty, pri ktorých sa pridali aj ďalšie emócie, ľudia sa zhovárali tvárou v tvár namiesto cez magnetofónovú pásku, alebo komunikovali s priateľmi namiesto neznámych ľudí.


V zajatí vlastného ega

Psychológovia určili aj jednu z hlavných príčin, prečo na internete tak preceňujeme svoje komunikačné schopnosti: je ňou "náš egocentrizmus a vnútorná neschopnosť oslobodiť sa od vlastného pohľadu a predstaviť si, ako budú správu vnímať iní".

Tento fenomén popísala v roku 1990 psychologička Elizabeth Newtonová v jednoduchom experimente: nechala ľudí vyklepkávať na stôl jednoduchú melódiu a potom mali hádať, či budú ostatní vedieť podľa rytmu uhádnuť, o akú pieseň ide. Až 50 percent ľudí si myslelo, že uhádnuť melódiu bude pre ostatných ľahké, v skutočnosti sa to však podarilo len trom percentám z ich partnerov. "Ľudia počujú vo vlastnej hlave pieseň aj so slovami a celým orchestrom a nedokážu sa nad to povzniesť a uvedomiť si, že iní počujú len nesúrodé búchanie o stôl," vysvetlili to psychológovia.

Dnes konštatujú, že podobná schéma platí aj pre internetovú komunikáciu: väčšina z nás nie je schopná plne si uvedomiť, že partner nás nevidí, nepočuje tón nášho hlasu, a preto veľmi často nezachytí napríklad náznaky irónie či humoru v našich e-mailoch.

Podľa vedcov to platí nielen pri e-mailovej komunikácii, ale tento fenomén je aj jednou z hlavných príčin mnohých hádok na internetových chatoch či v rôznych diskusných fórach: internetisti jednoducho príliš často pochopia nevinný žart ako urážku, pretože nevidia gesto či úškrn a nepočujú zmenu tónu hlasu, ktoré by inak komunikáciu sprevádzali (podľa štúdie je problémom najmä chýbajúca intonácia, oveľa menej už gestá).

Nicholas Epley a Justin Kruger vyvracajú aj populárnu predstavu, že neverbálnu komunikáciu môžu aspoň sčasti nahradiť emotikony ("smajlíky"): či boli počas experimentu povolené alebo zakázané, úspešnosť komunikácie bola vždy rovnako nízka. Psychológovia na to ponúkajú dve vysvetlenia. Po prvé, väčšina samotných emotikonov sa dá pochopiť rôzne, napríklad za vetou "Naozaj sa teším, že ťa uvidím ;-)" môže byť smajlík myslený ako náznak flirtu ale aj ironicky. Zároveň sa emotikony používajú najmä vtedy, keď autor textu predpokladá, že by nemusel byť správne pochopený - štúdia však ukázala, že k nedorozumeniam prichádza oveľa častejšie, ako ľudia čakajú.



Radšej dvakrát merať

Zo štúdie vyplýva niekoľko odporúčaní pre ľudí používajúcich internet. Pri písaní e-mailu či príspevku do diskusného fóra by sme si mali jasne uvedomiť svoju tendenciu výrazne preceňovať schopnosti príjemcov pochopiť naše správy. Mimoriadne obozretní by sme mali byť najmä pri akomkoľvek vtipkovaní, používaní inak bežnej irónie a náznakov.

Jednoduchá internetová poučka znie: ak existuje možnosť, že si príjemca mohol správu vyložiť ako urážku, pravdepodobne si ju tak naozaj vyloží. V bežnej komunikácii totiž akúkoľvek kritiku zväčša zmierňujeme špecifickými gestami a tónom hlasu, na internete však takéto spoločenské "brzdy" prirodzene tlmiace konflikty chýbajú.

Rovnaká rada platí aj pre príjemcov zdanlivo zvláštnych či urážlivých e-mailov: skôr, než nahnevaní odpoviete, pošlite jeden neutrálny e-mail a presvedčte sa, či ste si náhodou správu nevyložili chybne.

V e-mailoch sa viac riadime stereotypmi

Nicholas Epley a Justin Kruger už v roku 2004 odhalili zaujímavé špecifikum internetovej komunikácie v porovnaní s telefonickou: našu väčšiu náchylnosť podľahnúť stereotypným predstavám o partnerovi.

Pri experimente najskôr účastníkov informovali o fiktívnych študijných výsledkoch i rodinnom zázemí ich budúcich partnerov v komunikácii - podľa vymyslených profilov bola polovica študentov nadpriemerne inteligentných, výsledky druhej polovice boli naopak slabé. Svojim partnerom potom mali ľudia klásť vopred pripravené otázky a na základe odpovedí posúdiť inteligenciu študentov. Otázky aj odpovede študentov boli identické, raz však boli kladené telefonicky a v druhej polovici prípadov e-mailom.

Kým pri telefonických rozhovoroch sa väčšina spovedajúcich nenechala ovplyvniť počiatočnými informáciami a výsledky boli na škále inteligentný-hlúpy neutrálne, pri hodnotení tých istých odpovedí zaslaných e-mailom väčšina hodnotiacich označila študentov za hlúpych. Podobný bol aj výsledok pri hodnotení na škále plachý-spoločenský: pri telefonickej konverzácii ľudia ľahko presvedčili hodnotiacich, že úvodné tvrdenie o ich plachosti nie je pravdivé, ale tými istými slovami napísanými do e-mailu sa im to takmer nikdy nepodarilo.

Jednoduchým poučením z výskumu môže byť rada, aby ľudia nepoužívali e-mail na komunikáciu s niekým, s kým nemajú práve najlepší vzťah - šanca na jeho vylepšenie je oveľa vyššia pri telefonáte ako pri použití elektronickej pošty. E-mail takisto nemusí byť ideálny nástroj, ak chcete niekoho presvedčiť, aby radikálne zmenil svoj doterajší názor.


TOMÁŠ BELLA

[22. 2. 2006]


Zdroj:
http://pocitace.sme.sk/clanok.asp?cl=2601631&sprid=4579

Nesuvisi to sice s D+RK ale uzko s dialnice.info.
Dufam, ze prepacite tento OT prispevok.
B;
Obrázok používateľa
B;
administrátor
 
Príspevky: > 1000
Obrázky: 29
Založený: 04. Feb 2005 10:55
Bydlisko: Doma :-) v EU

Naspäť na Diaľnice a RC všeobecne

Kto je prítomný

Používatelia prezerajúci si toto fórum: Žiadny registrovaný používateľ a 40 hostí.