Transsibírska magistrála nie je iba železnica

[Dialniciar]

http://relax.etrend.sk/93783/cestovanie ... -zeleznica


Transsibírska magistrála nie je iba železnica

Sedem dní v Rusku. Šumenie v ušiach, pred očami poskakujúce objekty, občas krátky presun hojdavým krokom. Aby sme rozptýlili predstavy o pohárikoch vodky či ruského šampanského, hojdavý krok je vo vlaku bežný. A keď sa vlakom veziete neprestajne sedem dní, hojdáte sa v kolenách ešte i pár hodín po tom, ako vystúpite na konečnej.

[5.3.2007]
Profit / Katarína Pokojná

To sme však vo Vladivostoku, kde sa pre nás cesta Transsibírskou magistrálou začínala, netušili. Čakalo nás 9 288 kilometrov a sedemhodinový rozdiel v časových pásmach.

Z mapy a internetu sme vyčítali, že zo začiatku pôjdeme popri hraniciach s Čínou, ktorú tvorí rieka Amur. Neskôr čínske hranice vystrieda pohraničná čiara s Mongolskom.

Ďalšími bodmi na ceste sú jazero Bajkal, mestá Krasnojarsk, Novosibirsk, Omsk, Ťumeň. Hneď ako železnica medzi Sverdlovskom a Permou pretne horský masív Ural, tiahne sa už priamo na Moskvu.

Vladivostok,koniec Transsibírskej magistrály, 9 288 kilometrov od Moskvy

Hoci moderné bedekre už Rusko pomerne dobre mapujú, posledná cestovateľská príručka, v ktorej sa za socializmu vybudovaná Transsibírska magistrála spomína, je z roku 1968. V tom čase totiž ostražití otcovia Sovietskeho zväzu označili magistrálu za strategický objekt a zahalili ju rúškom neprístupnosti.

Koniec koncov pred pádom ZSSR by sme sa ľahko nedostali ani do Vladivostoku. Tak ako stovky iných subjektov aj toto mesto bolo pre cudzincov uzavreté.

Celkový dojem z mesta rozloženého na tridsiatich kopcoch sopečného pôvodu sa dá zhrnúť do jedného slova – ošarpané. Obnovená je iba malá časť budov, väčšina ešte potrebuje minimálne opraviť fasádu. Vynikla by tak ich architektonická príťažlivosť.

Nezabudnuteľný dojem tak v nás nezanechalo mesto, ale miestna „mrožica“. Obyvateľka Vladivostoku prišla k vode teplej sotva päť stupňov, vyzliekla sa do plaviek, nasadila si kúpaciu čiapku a odplávala z dohľadu.

Ale nastúpme do vlaku. Prvé stovky kilometrov boli zaujímavé. Neskôr nás už k pohľadu z okna nelákala ani krásna príroda, pretože cesta bola chvíľami naozaj úmorná. Na štvrtý deň sa pred raňajkami holia už iba jednotlivci so silným zmyslom pre optimizmus a poriadok.

Vhodným krátením času a neodmysliteľným rituálom sa stáva šálka čaju. Vrelá voda v cestovnom samovare je neustále k dispozícii v každom vagóne.

Romantika kontra realita

Celou cestou nás okrem koľajníc a podvalov sprevádzajú brezy. Biele stromy na pozadí pohorí a modrého neba vyzerajú ako ukážkový gýč. Okrem romantiky, ktorú si len ťažko predstaviť, nás však cestou zasiahla aj krutá realita.

Rozpadávajúce sa dedinky, pôvodne postavené pre budovateľov magistrály, jasne vypovedajú, že osídliť menej surové oblasti pozdĺž magistrály sa nepodarilo. V čase najväčšieho budovateľského ruchu pracovalo na jej výstavbe až 90-tisíc ľudí súčasne.

Problémom bola doprava materiálu a kvalifikovaná pracovná sila. Z centrálnej časti krajiny sem síce priviezli tisíce skúsených robotníkov, no väčšinu stavbárov tvorili väzni, vojaci a miestni roľníci.

Ekonomická realita, či skôr anarchia, doviedla koncom minulého storočia k štrajkom ruských baníkov. Hoci sa hrdo píše, že v oblastiach, ktorými Transsibírska magistrála prechádza, sa ťaží až 65 percent ruského uhlia, zhruba rok-dva trvala situácia, keď niektorí baníci nedostávali svoje ťažko vydreté peniaze. V roku 1998 preto na niekoľko dní zablokovali magistrálu.

Stretnutie kultúr

Cestujúcimi na Transsibírskej magistrále sú nielen občania rôznych národov a národností Ruskej federácie, ale i pomerne veľa Číňanov. Nechýbajú Briti, Nemci, Holanďania, severania, ktorí cestu magistrálou chápu ako dobrodružstvo.

Spomedzi spolucestujúcich v našom okruhu bol najväčším optimistom Japonec Tanaka. Možno išlo z veľkej časti o vštepenú slušnosť, ktorá Japoncom velí nesťažovať sa, no i tak ho raz zaskočila ruská bábuška. Je zvykom, že keď vlak dorazí do stanice, obklopia ho predávajúci a ponúkajú pečené zemiaky, pivo, vodu a rôzne maškrty. Kontrujú im predavači suvenírov.

Z vlaku sa k nim zase vykláňajú cestujúci s čínskymi odevmi, topánkami a elektronikou. Tanaka sa odhodlal kúpiť film do fotoaparátu. Kúpil a žiadal si potvrdenku.

Menej známe fakty

Názov Transsibírska magistrála vznikol nesprávnym prekladom ruského názvu železnice do angličtiny. Namiesto doslovného „Great Siberian Way“ zneli prvé preklady „Trans-Siberian Railway“ a tie sa uchytili.
Málo známym otcom magistrály bol ruský vedec Jevgenij Vasilievič Bogdanov. V roku 1875 na kongrese geografov v Paríži vyhlásil, že priemyselné využitie Sibíri je otázkou vybudovania železnice. Myšlienku do praxe uviedol cár Alexander III. Oficiálne sa výstavba železnice začala 19. mája 1891 vo Vladivostoku za účasti jeho syna cároviča Mikuláša II. Neoficiálne o necelý mesiac skôr z opačného konca – neďaleko mesta Čeľjabinsk. Výstavbu ukončili spojazdnením a vysvätením mosta cez rieku Amur neďaleko Chabarovska 5. októbra 1916.

To však bábuška, praktizujúca svojskú formu trhovej ekonomiky, neakceptovala a sprevádzaná Tanakovým hlasným rozčuľovaním odišla. Nie však nadlho. Vrátila sa a začala Tanaku hľadať. Ten sa aj trošku bál, no nakoniec nesmelo z vagóna vykukol.

Babka si od neho pýtala vizitku s tým, že jej má poslať pozvanie na cestu do Japonska. Chcela mu dať i svoju adresu, no keďže nemala papier, napísala ju na rub ďalšej Tanakovej vizitky. Ten ju ešte poprosil, aby tam dopísala slovo film a jeho cenu. A čuduj sa svete – potvrdenie o kúpe filmu bolo na svete.

Pohľad na Bajkal

Po vyše päťtisíc kilometroch na koľajniciach bol vítaným rozptýlením pohľad na Bajkal. Breh jazera lemovali nielen brezy, ale i borovice, cédre, drevené domčeky a dedinky, v ktorých zastal čas.

Najväčšie sladkovodné jazero na svete má vyše tristo prítokov, ale iba rieka Angara z neho vodu odvádza. Jeho súčasťou je aj 22 ostrovov. Bajkal je dlhý 636 kilometrov a široký od 27 do 80 kilometrov.

Aj on sa zapísal do histórie magistrály. Kým nevybudovali koľaje okolo jazera, v letných mesiacoch prevážali náklad i ľudí cez jazero parníky, v zime kládli na hrubú vrstvu ľadu špeciálne ľahké koľajnice.

Menej známe čísla
Európou prechádza 1 777 km, Áziou 7 512 km magistrály.
Míňa 87 veľkých miest s počtom obyvateľov nad 300-tisíc (v piatich z nich presahuje počet obyvateľov jeden milión – Moskva, Perm, Omsk, Jekaterinburg a Novosibirsk.
Magistrála pretína 16 veľkých riek, najnebezpečnejšia z nich je Chor, ktorej hladina sa počas záplav dvíha o 9 m.
Najvyššie položeným miestom je Jablonovyj pereval (1 040 m nadmorskej výšky) 6 110 km od Moskvy.
Najnižšie položený je bod 4 m nad úrovňou mora medzi stanicami Amurský záliv a Ugoľnaja.
Najvyššie násypy sú v okolí rieky Chilok, približne 20 m.
Najpriamejší úsek, 600 km bez akýchkoľvek vyvýšenín a kopcov, sa tiahne medzi riekami Ob a Irtyš.
Najdlhší je most cez rieku Amur – 2 612 m.
Na trase je 15 tunelov, najdlhší meria zhruba 7 000 m a vedie popod rieku Amur, paralelne s najdlhším mostom. Keďže hlavná trasa vedie cez most, prvenstvo medzi používanými tunelmi získal dvojkilometrový Tarmančukanskij tunel.
Okolo jazera Bajkal sa tiahne železnica v dĺžke 207 km, 39 kilometrov koľají vedie po brehu Amurského zálivu Japonského mora.
Najnižšie teploty až -62 stupňov Celzia namerali na trase Mogoča – Skovorodino.
Hlavná stanica v meste Novosibirsk je najväčšou stanicou pozdĺž celej magistrály. Svetová rarita – železničná stanica postavená z mramoru sa nachádza v meste Sľudjanka na južnom brehu Bajkalu.
Na ceste do Moskvy nás ešte svojou majestátnosťou upútal Ural. Keď sme 1 777 kilometrov od Moskvy, neďaleko mesta Pervouraľsk, minuli obelisk označujúci hranicu medzi Áziou a Európou, nezvratne sa blížil koniec cesty.

Posledná pätina magistrály vedie európskou, teda priemyselnejšou časťou Ruska. Zrak častejšie spočinie na továrenských komínoch i vežiach chrámov. Mestá lemujú sídliská, medzi ktorými sem-tam čupia drevené stavby. Z pohľadu cestovateľa trochu chýba nespútaná krása prírody, no zdá sa, že každodenný život je v európskej časti Ruskej federácie o niečo ľahší než vo vzdialenejších oblastiach.

Magistrála ako skladačka

Po Transsibírskej magistrále ešte i dnes premávajú parné lokomotívy. Je to na jednej strane nevyhnutnosť – v zime totiž pomáhajú parné lokomotívy rozmrazovať výhybky a koľajnice, na druhej strane to je strategická rezerva. Keby v čase núdze chýbala elektrická energia, pozdĺž železnice je dreva dosť.

Hoci hlavný ťah magistrály vedie z Moskvy do Vladivostoku, cestujúci môžu hodiť výhybku a zamieriť na niektorú z ďalších šiestich pridružených trás. Najznámejšími sú Transmandžuská, ktorou si to nasmerujete do Pekingu a Transmongolská vedúca do Ulanbátaru.

Súbežne s hlavnou líniou vedie od Tichého oceánu do centrálnych častí krajiny aj druhá cesta – Bajkalsko-amurská magistrála (BAM). Pri meste Tajšet sa trasy spájajú. Pozoruhodnosťou je, že elektrifikácia Transsibírskej magistrály sa skončila po 74 rokoch práve elektrifikáciou BAM-u.

FOTO – KATARÍNA POKOJNÁ (4), PROFIMEDIA.CZ (3)