Nový majiteľ vagónky verí koľajniciam

[Dialniciar]

http://www.etrend.sk/74973/firmy-a-trhy ... olajniciam


Nový majiteľ vagónky verí koľajniciam

Tatravagónka prešla do rúk ľudí, ktorí majú skúsenosti so železničnými opravovňami

[25.8.2006, TREND / Gabriel Beer]

Keby si firmy vyberali osud, popradská Tatravagónka by sa o ten svoj s ostatnými biť nemusela. Napriek tomu, že má perspektívny výrobný program a podchytené trhy, nie je veľmi o čo stáť.

S problémami bojuje prakticky od politickej privatizácie v roku 1996. Odvtedy si do histórie zapísala aj jedného dosiaľ nezvestného spolumajiteľa či zastreleného riaditeľa.

V poslednom období jej – aj napriek vypredanej produkcii – prestávali veriť dodávatelia, opúšťali ju kvalitní ľudia.

Keďže neplnila podmienky úverových zmlúv, na jar požiadalo konzorcium veriteľských bánk, aby predčasne vyplatila balík dlhov. Zhruba deväťsto miliónov korún. Firma s tisícsedemsto ľuďmi stála pred bránami bankrotu. Teraz má nového majiteľa.

Pohnutý životopis

Turbulentné obdobia sa pre tohto popradského výrobcu podvozkov nákladných železničných vagónov i celých vagónov začali hneď s jeho prechodom do súkromných rúk. O firmu mali záujem viaceré silné skupiny.

Niekdajší prezident Fondu národného majetku SR Štefan Gavorník odďaľoval podpis privatizačnej zmluvy s odôvodnením, aby sa výroba a oprava nákladných vozňov na Slovensku koncentrovali.

Napriek rozhodnutiu fondu, že 51 percent akcií firmy má získať zamestnanecká akciová spoločnosť Vapop Poprad. Nakoniec sa uzavrel kompromis. Vo Vapope nezískali majoritu zamestnanci, ale Vagón Holding, v ktorom mala silný vplyv firma ŽOS Trnava kontrolovaná podnikateľskou skupinou Vladimíra Poóra.

Bol v ňom aj ďalší akcionár, spoločnosť s ručením obmedzeným Popradská vagónka, ktorú ovládal Peter Steinhübel často spájaný s bratislavským podsvetím a prednosta okresného úradu nominovaný HZDS Vladimír Bachleda.

Ten v roku 1997 zmizol bez stopy a dodnes sa nenašiel. Ani P. Steinhüblovi firma nepriniesla veľa radosti. V lete roku 1999 ho ako generálneho riaditeľa Tatravagónky zastrelil dosiaľ neznámy vrah.

Od roku 2001 získal kontrolu nad Popradskou vagónkou i nad celou Tatravagónkou miestny podnikateľ Ondrej Žemba spolu s Annou Bachledovou. Kým ešte rok pred privatizáciou mala spoločnosť pri tržbách 2,4 miliardy korún čistý zisk 19,2 milióna, hneď po nej v roku 1996 vykázala stratu 34,6 milióna korún.

A takmer okamžite začali prudko rásť jej úvery. V roku 2001 už mala pôžičky za 1,7 miliardy korún. Z Tatravagónky začali odtekať peniaze cez rôzne spoločnosti.

Márna resuscitácia

Firma sa napriek silnému postaveniu medzi európskymi výrobcami nedokázala stabilizovať v čiernych číslach. Po dohode vlastníkov, manažérov, veriteľských bánk a odporúčaní audítora sa v roku 2003 podnik pokúsil zreálniť majetok. Vytvoril opravné položky na nedobytné pohľadávky a k podielom v iných firmách a tento pokus o čistenie stola znamenal megastratu takmer 832 miliónov.

Ak chceli majitelia získať ďalší veľký balík úverov na konsolidáciu spoločnosti, dostali podmienku: urobiť poriadok. Banky trvali na tom, aby rozhodujúci majitelia odstrihli spoločnosti vyťahujúce vagónky peniaze a sprehľadnili vzťahy s dodávateľmi a odberateľmi.

Konzorcium VÚB banka, OTB Banka, Poštová banka a UniBanka – po tom, čo majitelia na ozdravenie vložili do spoločnosti vlastných sto miliónov korún – krokom firmy uverilo a poskytlo jej na jar roku 2004 úver 25 miliónov eur (935 mil. Sk). Jeho istina sa mala zaplatiť naraz, v novembri tohto roku.

„Naša stratégia je byť transparentná firma. Nastúpili sme novú cestu,“ povedal vtedy generálny riaditeľ spoločnosti Július Vachmanský. Poprel, že by stransparentnenie Tatravagónky súviselo so záujmom predať ju zahraničnému investorovi. Situácia vo fabrike sa však nezlepšila. Začiatkom roka 2005 musela prepustiť 450 ľudí.

Firma odmietla uviesť hospodársky výsledok za minulý rok, no podľa odhadov TRENDU z dostupných informácií sa jej strata musela prehupnúť cez sto miliónov korún. Za rok jej klesla pridaná hodnota takmer na polovicu.

Len na osobné náklady musela vyplatiť viac, ako dokázala na vagónoch zarobiť. Aj v takomto stave majitelia z firmy vyhadzovali peniaze von oknom, napríklad platili milióny korún pre miestny hokejový klub.




Tieň konkurzu

Pri pohľade do objednávkových kníh sa nezdalo, že spoločnosť môže byť v problémoch. Bez špecifických trhov Ruska a Ukrajiny jej patrí viac ako polovica európskeho trhu podvozkov pre nákladné vagóny. Produkcia je do konca budúceho roka vypredaná. Napríklad pre nórske železnice robí fabrika zákazky za 40 miliónov eur.

Vozne si v nej nechali vyrábať aj nemecké Deutsche Bahn. Budúci rok mali pre nich vyprodukovať dvesto trojosých plošinových vagónov. Na jeseň tohto roku mali v Poprade začať vyrábať 610 nosných rámov pre električky firmy Bombardier Transportation za 1,6 milióna eur.

„Jedna vec sú plné objednávkové knihy, druhá, za koľko vagóny predávali. Aj my sme sa snažili hľadať investora, no mohli sme ho majiteľom len odporučiť. Ak by to bez zmeny majiteľov trvalo dlho, bol by to taký voľný pád firmy bez padáka,“ komentuje situáciu v Tatravagónke jeden zo zástupcov veriteľských bánk, ktorý si neželá byť menovaný.

Bankár pripustil, že s dlžníkom sa komunikovalo veľmi ťažko a manažment nevnímal dosť vážne rozsah problémov, do ktorých sa spoločnosť dostala. Na jar tohto roku na firmu striehlo riziko konkurzu z každej strany. A to napriek tomu, že nemala žiadne dlhy na daniach či vo verejných fondoch.

Rýchlo ju tlačili k stene aj rastúce náklady na hutnícky materiál. Ceny plechov stúpali a manažéri vagónky v minulosti nemysleli na uzatváranie materiálových dodatkov, ceny vagónov boli pevné. Aj napriek tomu, že niektoré kontrakty uzatvárali na obdobie niekoľkých rokov.

Konkurzu sa báli nielen majitelia a zamestnanci, ale aj banky, ktoré už mali založený takmer celý majetok Tatravagónky. Ak by sa fabrika zastavila, v komplikovanej strojárskej brandži by sa ťažko dostávala späť na trh. Iba máloktorá európska železnica si nechá vyrábať vagóny vo firme s neistou budúcnosťou, ktorú vedie správca konkurznej podstaty.

Ani konkurz by nebol ľahký. V starých halách by sa našlo iba málo lukratívnych vecí na speňaženie. Tento rok bola už situácia kritická. Ako TRENDU priznal šéf odborovej organizácie Ján Oravec, stávalo sa, že chýbal materiál na výrobu a zo spoločnosti odchádzali najskúsenejší robotníci. Napríklad zvárači do zahraničia.

Akcie v pohybe

Koncom mája tohto roku odišlo z účtu majoritného vlastníka Tatravagónky, spoločnosti Vapop, takmer 84 percent jej akcií. Boli zárukou za pôžičku. Veriteľ peniaze nedostal, nasledovala exekúcia a Vapop o akcie popradskej fabriky prišiel.

Kto ich získal, o tom odmietali jej manažéri aj bývalí majitelia hovoriť. „Nepoznám ľudí, ktorí to teraz vlastnia. Akcie prešli exekúciou, no situácia vo firme sa nemení,“ tvrdil TRENDU v júli O. Žemba, predseda Dozornej rady Tatravagónky. Človek, ktorý Vapop i Tatravagónku kontroloval.

Nechcel prezradiť ani názov spoločnosti, ktorá exekúciu akcií z účtu rozbehla. „Stretli sme sa, aby som vám povedal, že nič písať nebudete,“ rezolútne vyhlásil a uisťoval sa, že reportér TRENDU pozná, aké postavenie má v regióne.

Je v ňom známy z podnikania v hotelierstve, pohostinských službách a kontroloval silnú miestnu súkromnú bezpečnostnú službu. Ešte aj v júli, teda týždne po prevode akcií sa od pracovníkov vagónky nechal oslovovať ako „pán majiteľ“.

Na exekúciu akcií Tatravagónky z účtu Vapopu existovalo súdne rozhodnutie. To získala spoločnosť Bella Plus. Jej silnou stránkou bolo zrejme najmä to, že dokázala komunikovať s menej štandardným slovenským podnikateľským prostredím. Akcie od O. Žembu skutočne na účet získala. Tam strávili časť letných prázdnin.

Ale majetok vagónky bol stále takmer kompletne založený v prospech bánk, ktoré mali o investorovi pre túto fabriku iné predstavy. A tak – aby Tatravagónku nemuseli zavrieť – hľadal sa definitívny investor ďalej. „Banky pristupujú k veci seriózne a nechcú zneužiť situáciu. Ide o to, aby mala firma seriózneho partnera,“ tvrdil O. Žemba.

Priestor pre vagóny

Firmu začiatkom augusta prevzala silná skupina s tichým vplyvom v železniciach. Viac ako 80 percent akcií Tatravagónky získal Optifin Invest. Tandem Alexander Beljajev – Michal Lazar už podniká spolu so skupinou Vladimíra Poóra v Železničných opravovniach a strojárňach Zvolen.

Poórovci zasa kontrolujú firmu špecializujúcu sa na opravy nákladných vagónov, ŽOS Trnava. Obaja bratislavskí podnikatelia majú silný vplyv v najväčšej slovenskej železničnej špedícii, ktorá je stopercentnou dcérou rakúskych železníc Express Slovakia “Medzinárodná preprava“.

Práve pre túto spoločnosť dostali pokutu Železnice SR. Protimonopolný úrad ich obvinil, že Expressu Slovakia “Medzinárodná preprava“ dávali neoprávnene provízie za sprostredkovanie prevážania tovaru po koľajniciach.

„V Európe je akútny nedostatok vagónov. A európske vlády budú tlačiť, aby sa viac tovaru dostalo späť na železnice. Pre vagónku je priestoru dosť,“ tvrdí A. Beljajev a pripomína, že od slovenských železníc neočakáva veľké objednávky. Podľa doterajších odhadov aj tento rok Tatravagónka vykáže stratu a na konsolidáciu firmy budú treba tak dva roky.

„Zatiaľ sme ju oficiálne neprebrali. Potrebujeme súhlas protimonopolného úradu, valné zhromaždenie aj ďalšie debaty s bankami. Firma s takmer štvormiliardovou výrobou nebude môcť ísť bez úverov a financovať spoločnosť bude určite pre banky lukratívny kšeft,“ pripomína A. Beljajev. V súčasnosti noví majitelia rokujú s bankami o detailoch kúpy dlhu približne 900 miliónov korún.

Foto – Miro Nôta