Rozhovor s hl. arch. mesta Bratislava Štefanom Šlachtom

[Dialniciar]

http://www.etrend.sk/70125/zaujmove-obl ... dobre-citi


Štefan Šlachta: Dobré bývanie je tam, kde sa človek dobre cíti

V konflikte verejného záujmu so záujmami silných finančných skupín či osobnými záujmami ťahá verejnosť za kratší koniec

[20.6.2006, Profit / Ján Blažej]

Hosť sa prebudí v Prahe, vo Viedni či v Budapešti a už z hotelovej izby vidí, kde je. Nebude sa Bratislava podobať skôr „nadnárodnému“ Kuvajtu, Dubaju či Singapuru, mestám bez minulosti, ktoré sú si podobné ako vajce vajcu, lebo na nič nenadväzujú.

Stredoeurópska kultúra je trochu iná ako v mestách, ktoré spomínate. Tam urbanistický vývoj netrval stáročia, vyrástli veľmi rýchlo. Preto verím, že Bratislava ani v budúcnosti svoj pôvabný charakter a ľudskú mierku nestratí. Dnes sa zaraďuje medzi takzvané m-cities (middle). Patrí sem aj Ľubľana, Pécs, Krakov či Graz. Jej špecifikom je pekné, zrekonštruované historické jadro, typická panoráma s dominantami, dunajské nábrežie (dnes absolútne zanedbané), ale aj obrovské socialistické monotónne sídliská. V centre má krásne dvory s pavlačovými domami. Má viaceré kaviarničky so špecifickou atmosférou a tradíciou, ale nájdeme tu aj nepochopiteľné hriechy. Napríklad kasíno pod Kamzíkom, obytný dom na Urbánkovej ulici, pripravovaná výstavba veže Auparku, ako aj premostenie Slovenskej národnej galérie či Najvyšší súd SR.

Dá sa s tým ešte niečo urobiť?

Niekde áno, niekde nie. Galéria sa prestavuje, ale naša spoločnosť nie je ani taká kultúrna, ani taká bohatá, aby dala takéto objekty zbúrať.

Čo sa vám páči na panoráme Bratislavy a čo nie?

Vidím tu viacero dôležitých bodov. Je to televízna veža, ktorá mi signalizuje už od Senca, že som doma. Je to „brána“ pylónu Nového mosta, cez ktorú ráno vstupujem do mesta cez Dunaj, ale aj veža Dómu, na ktorú vidím zo školy a z ktorej sa šíri zvuk zvonov napoludnie. Obdivujem rešpekt podnikateľa Baťu s architektom Karfíkom k histórii: budova Baťovho obchodného domu sa riešila tak, aby ostal zachovaný pohľad na Michalskú vežu. Smutnou kapitolou je však nivočenie vilovej štvrte pod Slavínom novou zástavbou či prestavbami pôvodných víl, nová zástavba Zámockej či Žilinskej ulice, bezohľadný vzťah novej výstavby k takým pamiatkam, ako je Sad Janka Kráľa, YMCA či ďalšie objekty alebo miesta.

To preto, že väčšina bratislavčanov vyrástla inde, v hlavnom meste sa ešte veľmi nezakorenila a má k nemu dosť ľahostajný vzťah? alebo sú aj iné príčiny, najmä neopakovateľná šanca rýchle a lepšie vo väčšine profesií zarobiť?

Je to predovšetkým o kultúrnosti tých, ktorí to financujú a vyžadujú, aj tých, ktorí to schvaľujú.

Bratislava asi chce byť dodatočne stovežatá. Potrebuje skutočne toľko mrakodrapov?

„Stovežatosť“ tvorili slohové veže kostolov – jedna krajšia ako druhá. „Stovežatá“ je Praha, ale nie Frankfurt. Každá z veží, ktorá je obohatením panorámy mesta, môže byť prínosom. Bezduché, nič nehovoriace veže sú, naopak, iba smutným svedectvom neschopnosti spojenej s nekultúrnosťou. V centrálnej mestskej oblasti by už nemal pribudnúť ani jeden výškový objekt. Tie nové by sa mali koncentrovať pri moste Apollo, na Patrónke v takzvanej Lamačskej bráne, v novom centre Petržalky či pri Poluse. Profesor Emanuel Hruška kedysi napísal, že každý obraz mesta má svoju identifikačnú kostru, ktorá je výsledkom prírodných daností, historického vývoja a kompozičných zámerov. Poznanie tejto štruktúry určuje možnosti ďalšieho situo-vania a nových dominánt. V Bratislave sa to, žiaľ, vôbec nerešpektuje. Negatívnym príkladom je vežový objekt Incheby, výškový obytný dom na Záhradníckej ulici či úsilie postaviť vežový objekt za pamätníkom Slovenského národného povstania.

Prečo sa Bratislava vrátila k inštitúcii hlavného architekta?

Tlak odbornej i širokej verejnosti viedol už pred štyrmi rokmi k tomu, že táto otázka rezonovala aj vo volebnom programe kandidátov na primátora. Je za tým najmä nádej, že budú rozhodovať odborníci, a nie iba politici. Návrat funkcie však neznamená ešte návrat kompetencií a rozhodovacích právomocí. Ale treba začať tento inštitút budovať. To je teraz asi najdôležitejšie.

Má hlavného architekta Praha, Viedeň či Budapešť?

Samozrejme, že áno, rovnako ako Petrohrad, Varšava, Bazilej, ale aj Košice či Martin. Mesto by malo mať niekoho, kto je zodpovedný za jeho územný rozvoj. Nie je to však jednotlivec. Sú to široké, často interdisciplinárne tímy, pretože plánovanie mesta je proces nesmierne zložitý. A dlhodobý. Hlavný architekt by mal mať možnosť nielen ovplyvňovať, ale aj rozhodovať. Pravdaže, nie sám. Musí mať za sebou primerané odborné zázemie, overovacie štúdie, výsledky súťaží a najmä smerný územný plán. Ten musí schváliť vedenie mesta, mestský parlament. A hlavný architekt by mal strážiť jeho rešpektovanie. Prvoradá by mala byť prospešnosť verejným záujmom, teda obyvateľom mesta, v prospech životného prostredia a kvality života.

Štefan Šlachta (1939) je absolvent Fakulty architektúry SVŠT, od roku 1995 profesor v odbore architektúra na VŠVU v Bratislave. V rokoch 1998 až 2002 pôsobil ako poslanec Národnej rady SR. Od roku 2002 až doteraz zastáva funkciu prezidenta Spolku architektov Slovenska. Od apríla 2006 je hlavným architektom Hlavného mesta SR Bratislavy.

Odporcovia tejto inštitúcie tvrdia, že sa boja prikazovania, obmedzovania súkromnej iniciatívy. Ďalší vo vás vidia rozhodcu, ochrancu práv malých vlastníkov. Kde má byť skutočne vaše miesto?

Hlavný architekt by mal byť tým, kto o všetkom vie, bez koho sa v meste neurobí žiadne závažné rozhodnutie o novej výstavbe. Mal by tiež prinášať nové zásadné myšlienky rozvoja mesta. Dielo baróna Georgesa-Eugéna Hausmana v Paríži sa však už ťažko dá zopakovať. Mal by to však byť človek, ktorý bude veľmi citlivo vnímať a reagovať na nové podnety, ktorý nesmie presadzovať seba a svoje názory za každú cenu. Mal by mať rešpekt v architektonickej obci a táto obec by mala za ním aj stáť. Hovoriť však dnes o „mojich“ právomociach a kompetenciách je ešte predčasné. Bude treba začať viac-menej od nuly.

Neprepukne vojna úradov? Nebude proti sebe stáť magistrát so svojimi predstavami a stavebné úrady v rukách mestských častí, ktoré majú zasa svoje predstavy a priority?

Tá vojna je tu už dávno, aj bez hlavného architekta. Pozrite sa na súhlas Petržalky a nesúhlas magistrátu s vežou Auparku. Mestské časti však nemôžu ísť proti záujmu ostatného mesta. Ak sa od smerného a územného plánu budú odvíjať územné plány jednotlivých zón a budú schválené dokumenty, nemá prísť prečo ku konfliktu. Parciálne záujmy tu však vždy boli a budú.

Je súčasná výstavba skôr bezohľadným záujmom o čo najvyšší zisk alebo investovaním, ktoré prináša aj slušný zárobok a súčasne mení tvár mesta k lepšiemu?

Ak sú nové investície v súlade s predchádzajúcimi a prinášajú obohatenie panorámy novou kvalitnou architektúrou, je to v poriadku. Krajšiu tvár a lepšie fungujúce mesto chceme asi všetci. Dobrým príkladom je výškový objekt VÚB na Mlynských nivách či Národná banka Slovenska. Zlým je Stavebná fakulta STU, ale aj vyrastajúci výškový objekt na Karadžičovej ulici. Choďte sa pozrieť, ako pôsobí v priehľadoch z Dunajskej ulice.

Bratislava bola zeleným mestom. Obyvatelia sú však dnes nespokojní, že zelených plôch novou výstavbou až drasticky a necitlivo ubúda. Aká je perspektíva pre nové parky a zóny oddychu? Kde by mali vznikať? Majú vôbec takéto „neziskové“ investície šancu?

Bratislava je ešte stále zeleným mestom, ale mohla by byť oveľa zelenšia. Má mnoho plôch, kde by zeleň mohla byť, ale nie je. Netreba bojovať len o existujúcu zeleň, rovnako treba bojovať aj o novú zeleň. Petržalka má všetky predpoklady stať sa záhradným mestom. Stačilo by nahradiť napríklad každé desiate parkovisko stromom. Zelených plôch je v územnom pláne dosť. Ale aká je ich kvalita? „Zelení“ priatelia by nemali organizovať panychídy za stromy pri Parku kultúry a oddychu, ale mali by sa pýtať, kde je osem miliónov, ktoré za túto zeleň dostalo Staré Mesto a magistrát. To nie sú „neziskové“ investície, ale konkrétne peniaze na konkrétny účel.

Po panelákovej sivosti nastupujú niekde až krikľavé pestrofarebné riešenia. Kto rozhoduje o tom, aby Bratislava nevyzerala nevkusne ako napríklad bývalé ruské kasárne v Jelšave?

Je to záležitosť projektantov. No ovplyvňovať to určite môže stavebný úrad. Dnešná materiálová základňa je naozaj široká, preto by sme ju mali správne využívať.

Je predajné všetko, čo sa dnes stavia?

Marketing je samostatná disciplína, ktorá určujúcou mierou ovplyvňuje aj nové investície. Žiaľ, nie vždy. U nás mnoho investícií najmä domáci developeri pripravujú amatérsky. Škoda, že v týchto plánoch zohrávajú malú úlohu aj vedné disciplíny ako sociológia, psychológia, demografia, ale aj urbanistická ekonómia.

Aký osud čaká projekty, ktoré sa nevydarili, už stoja, ale sú nepredajné?

To je vo svete bežná záležitosť. Také objekty majiteľ musí zbúrať, lebo platiť daň z nehnuteľnosti je luxus. Horšie je, ak ich obsadia ľudia neschopní platiť prevádzku a stávajú sa z nich hniezda kriminality. Aj to je vo svete bežné.

Mnoho petícií, protestov a výhrad je neakceptovaných. Signatári nemajú pravdu alebo nevedia svoju pravdu správne sformulovať? Alebo ich prevalcujú iné záujmy, ktoré idú aj „cez mŕtvoly“?

Áno, v konflikte verejného záujmu so záujmami silných finančných skupín či záujmami osobnými ťahá verejnosť za kratší koniec. Vidieť to najmä pri likvidácii zelene, zhoršovaní životného prostredia, pri mnohých jednotlivých menších stavbách, stavbách v záhradách starých víl napríklad na Bradlianskej ulici, pri premene vilovej štvrte pod Slavínom, pri mnohých čiernych stavbách. Ak však aj štátna moc zaberie bezohľadne kus evanjelického cintorína na Palisádach, je to tiež signál, ktorý neveští nič dobré.

Pri námietkach susedov či verejnosti dosť často počuť aj z magistrátu či z miestnych úradov, že majiteľ má právo maximálne využiť svoj majetok a nemožno obmedzovať právo na slobodu podnikania.

Je to dnes bežný argument. Ale existujú určité ukazovatele, napríklad index podlažnej plochy, únosnosť územia i ďalšie, ktoré mesto musí požadovať. Ak postavíte dom s päťsto parkoviskami, ale nedokážete sa z nich dostať na upchatú ulicu či nedokážete prejsť cez križovatku, lebo tá jednoducho prepustí len určitý počet áut, tak je to problém, nad ktorým sa musí aj takýto „slobodný podnikateľ“ zamyslieť. Ide už o verejný záujem.

Mnohých šokuje, že bývate v betónovej Petržalke. Je vám tam skutočne dobre v čase, keď mnohí sú nespokojní nielen so staršími sídliskami, ale už aj s novými bytovými domami, rodinnými domami i „Beverly Hills“?

Vyrástol som v rodinnom dome a poznám výhody i nevýhody jedného i druhého. Dával som v minulosti prednosť vlastnej práci pred vlastným pohodlím a dnes mi ponúka viac výhod bývanie niekoľko minút pešo od centra a pracoviska. Ak je človek nezaťažený komplexmi, veľa toho nepotrebuje – slušný kútik na prácu a na relax. Dobré bývanie je tam, kde sa človek dobre cíti. A to je pre každého niečo iné. Pre jedného bezpečnosť, pre iného dostupnosť služieb, možnosti relaxu, pre ďalšieho kontakt so zeleňou, pekný výhľad. Tieto kritériá sa menia s pribúdajúcimi rokmi, s pribúdajúcou či ubúdajúcou rodinou... Je to veľmi široká otázka a každý asi odpovie inak.

Kedysi pracovali v urbanistických kanceláriách sociológovia, psychológovia. Počúvajú sa ich názory rovnako ako policajtov, požiarnikov a lekárov?

Požiarnici každý projekt schvaľujú – majú jasné normy. Ale tí ostatní veľmi chýbajú.

Dostali sme sa ďalej od králikární či nocľahární? Nie je nocľahárňou aj Limbach, Čierna Voda a iné sídliská rodinných domov? Nebude po úteku z mesta nasledovať útek do mesta?

Nebude to „útek“ do mesta, možno len celkom normálny návrat. Administratíva dnes z centra odchádza za lepšími podmienkami do rôznych biznis centier. Staré Mesto je čoraz prázdnejšie. Kaviarne v Auparku sú plné, v centre prázdne. Je to proces, ktorý v mnohých mestách sveta už prebehol. Nás ešte len čaká. Dúfam, že do centra sa opäť vrátia byty. Treba však preto veľa vecí zmeniť. Vo svete sa to už deje.

Foto – Vlado Benko