PRIVATIZÁCIA ŽELEZNÍC v GB - víťazstvo, alebo porážka?

[wazari]

PRIVATIZÁCIA ŽELEZNÍC VO VEĽKEJ BRITÁNII ‑ víťazstvo, alebo porážka?

(26.09.2006; Transport; č. 09/2006, s. 32; Kubal Milan)

Na konci uplynulého roku sa v odbornej európskej tlači začalo znova diskutovať o privatizácii železníc vo Veľkej Británii, ktorá prebiehala po roku 1993. Zvažovali sa klady, ale aj negatíva, ktoré privatizácia priniesla. Impulzom k diskusii boli články nemeckých autorov, významných funkcionárov DB AG Karla‑Fridricha Raucha a Hansa Ludewiga. Odpovedal na ne lord Tony Berkeley z Rail Freight Group (RFG) vo Veľkej Británii. V súčasnosti sa dĺžka britskej železničnej siete ustálila na 16652 km. V osemdesiatych rokoch to bolo 17225 km. Na sieti je 40 tis. mostov, tunelov a viaduktov, 2500 staníc a okolo 9 tis. nechránených prejazdov. Plocha, ktorú železničné teleso a stanice zaberajú je 57 tisíc ha. Pre spoločnosť pracuje okolo 30 tisíc zamestnancov. Denne na železničnej sieti Veľkej Británie premáva asi 35 tis. vlakov. Prevažná dĺžka železničnej siete má rozchod 1435 mm a tretina je zatrolejovaná (rôzne prúdové sústavy). V severnom Írsku je 460 km tratí s rozchodom 1600 mm.

Železnice, ako štátny podnik vo Veľkej Británii vznikli v roku 1948 zoštátnením štyroch súkromných spoločností. Právnym rámcom pre novú privatizáciu bolo prijatie tzv. Railways Act (RA) v období konzervatívnej vlády Johna Majora, ale niektoré železničné zariadenia boli odpredané súkromníkom už v osemdesiatych rokoch. Po ukončení privatizácie, v roku 1995 vzniklo miesto unitárnych Britských železníc okolo 100 nových podnikov, ktoré sú vlastníkmi železničnej infraštruktúry, mobilných prostriedkov, alebo sa zaoberajú údržbou železničných zariadení. Podniky, ktoré sú vlastníkmi infraštruktúry, sú združené do spoločnosti Railtrack, rovnako aj spoločnosti, ktoré sa zaoberajú údržbou infraštruktúry, osobnou prepravou, nákladnou prepravou a ďalšími činnosťami sú združené do vyšších celkov (Track Renewal Companies, Freigt Operating Companies, Rolling Stock Companies ‑ ROSCOs a ďalšie).

Ako veľmi komplikovanou sa ukázala možnosť kontroly stavu infraštruktúry, mobilných prostriedkov a zariadení sprivatizovaných podnikov. Dozor zabezpečujú dve inštitúcie a to: Úrad regulátora infraštruktúry (ORR), ktorý sa stará o to, aby konkurencia medzi podnikmi prebiehala v rámci pravidiel a Koncesný úrad kontroly osobnej prepravy (OPRAAF), ktorý vydáva, ako z názvu vyplýva koncesie na uskutočňovanie osobnej prepravy. Obidve organizácie podliehali kontrole útvaru Ministerstva dopravy. Ďalším kontrolným orgánom je Úrad zdravotníctva a bezpečnosti práce (HSE), ktorý vydáva certifikáty uchádzačov o licencie ORR.

V roku 1996 Railtrack, pri privatizácii platil za jednu akciu 3,90 Libier. Koncom roka 1998 mala jedna akcia hodnotu 17,68 Libry. Spoločnosť v tomto období neobdržala žiadne dotácie a jej činnosť bola čisto komerčná. Cena za používanie dopravnej cesty vlakmi osobnej prepravy je regulovaná. V tomto období spoločnosť Railtrak pracovala so ziskom 5,6 %. Medzi rokmi 1992 a rokom 1996 sa nestala žiadna dopravná nehoda s následkom úmrtia cestujúceho. Následne však od roku 1997 došlo k celej sérii tragických nehôd. V roku 1997 to bolo 7 úmrtí, v roku 1999 dokonca 31 zabitých a 425 ranených, v roku 2000 zahynuli štyria cestujúci a 70 bolo ranených. To vyvolalo kritiku verejnosti i politikov.

Prvé zanedbanie údržby a rozvoja infraštruktúry je datované ešte v čase štátnych železníc. Koncom storočia bolo na sieti okolo sedem tisíc miest s podstatne zníženou kvalitou dopravnej cesty, čo malo záporný vplyv na plnenie grafikonu vlakovej dopravy. Okrem iného bolo aj publikované, že Railtrack nevypracoval systém komunikácie medzi dopravnou cestou a spoločnosťami, ktoré na nej vykonávajú prevádzku. Rušňovodiči neboli vždy a zavčasu informovaní o technických závadách, ktoré sa na trati vyskytli.

Nový predstaviteľ ORR, menovaný vládou požadoval, aby Railtrack zvýšil produktivitu práce o 12,5%, v opačnom prípade úrad pohrozil niekoľko miliónovou pokutou. V roku 1999 vzrástla produktivita práce o 10%, napriek tomu Railtrack platil pokutu v čiastke 10mil. L.

V roku 1997 Railtrack predložil dokument "Network Management Statement", v ktorom sa uvádza cieľové riešenie rozvoja železničnej infraštruktúry. Pri projektovaní modernizácie trate tzv. West Coast Main Line nemal Railtrack k dispozícii kvalifikovaných projektantov, následkom čoho došlo k nežiaducim javom. Predpokladané náklady sa zvýšili z 2 na 10 mld. a čas rekonštrukcie sa predĺžil o 3 roky. Kritizovaná bola aj preprava cestujúcich, predovšetkým nevhodný cestovný poriadok vlakov a zlá kvalita prepravy.

Railtrack bol prinútený viacej investovať, vydávať väčšie finančné prostriedky na údržbu a modernizáciu dopravnej cesty a tak sa stalo, že postupne vznikala strata. Vláda sa začala vážne zaoberať myšlienkou uvedenia dopravnej cesty pod štátny dohľad. Spoločnosť bola nútená v roku 2000 odpredať 10% svojho majetku so stratou 10% oproti reálnej hodnote. Štát touto transakciou utrpel stratu 500 mil L. Na záchranu Railtracku intervenovali aj veľké podniky, ktoré vložili do spoločnosti svoje prostriedky. Po sanácii Railtracku vznikol zaujímavý právny vzťah. Nová spoločnosť, ktorá vznikla po zániku Railtracku ‑ Network Rail (NR) funguje v súlade s britským obchodným právom, ale vytvorený zisk znova vkladá do modernizácie infraštruktúry a nerozdeľuje ho medzi vlastníkov akcií (Company Limited by Guarantee). V súčasnosti má spoločnosť 116 členov ‑ súkromných osôb, alebo inštitúcií (industri members a public members).

Spoločnosť NR prevzala od Railtracku aj dlh v čiastke 7 miliárd L. Po ustanovení NR bola stará organizačná štruktúra zrušená a vytvoril sa nový úrad pod názvom "Stratégie Rail Autorithy" (SRA), ktorý je zodpovedný za strategické plánovanie a rozvoj železničnej dopravy. Zabezpečuje vzťahy medzi organizáciou a štátom najmä vo veciach rozvoja infraštruktúry, financovania rozvoja železničnej infraštruktúry, predkladá legislatívne návrhy a vrcholovo stráži bezpečnosť železničnej dopravy. Platnosť licencií bola predĺžená na 20 rokov, čo prispelo k zvýšeniu investícií najmä do mobilných prostriedkov.

Rozvoj a zásady prevádzky dopravy vo Veľkej Británii riadi ministerstvo dopravy. Zabezpečuje štátnu dopravnú politiku, vykonáva globálny dozor nad prevádzkou a financiami dopravných organizácií. V júli roku 2004 vláda Tonyho Blaira vydala "Bielu knihu" (The Future of Transport), v ktorej je spracovaná stratégia rozvoja dopravy na pätnásť rokov. Na roky 2004 až 2007 je na rozvoj železničnej dopravy určených 12,8 miliárd libier a za 10 rokov by celková čiastka mala byť 60 miliárd libier, hradená čiastočne zo štátnych (verejných) a čiastočne zo súkromných zdrojov. V júli roku 2004 zverejnili aj Bielu knihu s názvom "The Future of Rail". V dokumente boli signalizované zmeny v železničnej doprave.

Zrušený bol úrad SRA a jeho povinnosti boli prenesené na "Departement transportu ‑ ORR (regulačný úrad). Zásadná zmena sa dotkla železníc v Škótsku. Tie boli postavené pod miestny úrad s názvom "Scottisch Executive", ktorému v januári roku 2005 bolo pridelených 325 mil., čo umožnilo rozbeh spoločnosti Scotrail. V jej kompetencii je tarifná, finančná a investičná politika. Otázky bezpečnosti prevádzky a vydávanie licencií riadi centrálna administratíva.

Spracované na základe článkov v mesačníku "IRJ ‑ International Railway Journal"

Ing. Milan Klubal